Čo je to pop? A čo znamená underground? NAQUEI MANOU svoj debut vydali na (približne :-) post-HC labeli Silver Rocket okolo Adama Nenadála z GNU. Titul "Beztíže" by však rovnako dobre mohol zdobiť katalóg značky Indies z polovice deväťdesiatych rokov. A po patričnom producentskom zásahu by toto CD mohlo vyjsť (a zožať úspech) hocikde inde. Nerád citujem vety z propagačných materiálov, ale tentokrát urobím výnimku: "Nejvetsim trumfem NAQUEI MANOU je to, ze oni fakt dovedou napsat pisnicku", hlasi bez diakritiky informačný mail vydavateľa -- má pravdu a to takú, že recenzia by mohla tu a teraz skončiť.

NAQUEI MANOU debutovali v roku 1998 7" EP "Alzheimer", tohtoročné CD nazvané "Beztíže" je plnohodnotným debutom. Úvod zaobstaráva "Holka": "Holka je z masa/A když ji píchneš vidličkou/Jemně kam.../Jako balónek/A řekne: to je krása..." ozve sa do gitár zľahka pripomínajúcich spriaznených WAAWE -- nezboostrovaný zvuk, ale hlasitosť na max. "To je krása/Ty jsi prasák", sekunduje hosťujúci dámsky vokál a je jasné, že NAQUEI MANOU neprichádzajú s posolstvami, ako zmeniť svet, ale práve (a chvalabohu) iba s oným, vyššie zmieňovaným, zmyslom pre pesničku. Moderná škatuľkovacia móda hádže trio do kotlíka s názvom lo-fi, ale hneď ďalšia skladbička "V cizím dresu" ukazuje, že bez ohľadu na štýl ide o príjemnú hudbu, ktorá by v dobrom slova zmysle mohla hrať každému a stále. Poetické textíky z ľahkým ironickým úsmevom a nadhľadom sledujú úplne obyčajné postavičky v bežných situáciách ("Dana", loserská hymna "Lo-Fighter" či ľahko absurdná "1 2 2 3"), a aj keď ide zväčša len o pár veršíkov a refrén, patria k tomu lepšiemu, čo sa v českých a moravských krajoch urodilo. Príjemných 35 minút dopĺňajú prevažne pokľudné skladby -- "Pokoj na sny" so sláčikmi je hit a je škoda, že sa pravdepodobne dostane k rádovo stovke poslucháčov. To isté sa dá povedať o zadumanej "Odpoutejte se, prosím" či "Jsem nesnesitelný, ale léčím se". Jediné zrýchlenie obstarávajú PIXIESovskí "Manekýni", v globále je "Beztíže" skrátka pohodová, aj keď nie kŕčovito vysmiata doska.

Jsem asi poslední
Co chce s tebou něco mít
Tak přemejšlej
Co chceš říct

Nepřicházím pomoct
Jen pod kotel přiložit...

Zaujímavosť tohoto dielka tkvie predovšetkým v skvelej práci so zvukom (mastering si vzal pod svoje krídla Ondřej Ježek z výborných OTK) a aranžami. Vytiahnuté, občas väzbiace, ale čitateľné gitary a trochu prebudený spev "priamo do mikrofónu" spolu s detailami, akými sú počuteľné posuny rúk po hmatníku, štúdiové ruchy a podobne, vytvárajú atmosféru komorného koncertu priamo u vás v obývačke. Napriek úspornému nástrojovému obsadeniu gitara-basa-bicie doske nechýba takmer nič.

Je potešiteľné, že skupiny, ktoré dokážu pôsobiť výhradne svojim citom pre nevlezlú, ale predsa ľahko zapamätateľnú melódiu ešte stále existujú. NAQUEI MANOU natočili jednoduchý album bez ambícií hodiť vodíkovú bombu invencie do stojatých vôd hudobného priemyslu (podobne pozitívne na mňa zapôsobili ANIMÉ na svojom debute "Sky Above The Wires"). Ale napriek, vlastne zrejme vďaka tomuto faktu sa toto CD z môjho playeru dostáva dosť ťažko...