Mávate aj vy neovládateľnú chuť prečítať si po jednej dobrej knihe ďalšiu? Poznám tento pocit veľmi dôverne a práve Meyrink patrí medzi vyvolených, ku ktorým sa jednoducho musím vracať a čítať od nich ďalšie a ďalšie veci. Tentoraz bol na rade Biely dominikán. O Meyrinkovi sa vie, že sa s vervou venoval okultným vedám, čo sa v obrovskej miere odzrkadľuje práve v jeho tvorbe, Bieleho dominikána nevyjímajúc. Jeho záľuba však nie je vyjadrená žiadnymi zaklínadlami, či receptami na nápoje lásky. Jeho vedomosti z tejto oblasti siahali oveľa hlbšie a častokrát ma napadlo, že do svojich kníh toho píše až priveľa…
„Chci jíst, ale nemohu polykat. Každé sousto mi nabobtnává v ústech.
Moje tělo tedy přece jen trpí, jen já o tom nevím!
Ofelie drží mé srdce v dlani – cítím její chladné prsty -, aby se neroztříštilo. Ano, jedině tak to může být! Jinak bych už začal křičet!
Chci se radovat, že je u mne, ale zapomněl jsem jak se to dělá – radovat se.
K radosti je potřebné tělo a nad ním už nemám moc.“
Je neuveriteľné ako ľahko je Meyrink schopný podávať filozofické otázky viery, predurčenia či cesty. Táto ľahkosť robí jeho knihy prístupnými aj nenáročným čitateľom, ktorí sa nad ich poslaním nehodľajú zamýšľať. Tento fakt napríklad Meyrinka výrazne odlišuje od rôznych “intelektuálskych” spisovateľov Kafkovho typu. Iste, nenároční čitatelia tak prichádzajú o to najpodstatnejšie, ale to už je ich problém. Tí ľudia, ktorí sa nad myšlienkami a príbehom pozastavujú a premýšľajú o ňom, tí majú z Meyrinka dvojnásobnú radosť.
“Tak jako člověk nemůže pochopit smysl knihy, když ji pouze drží v ruce nebo jen listuje stránky, aniž by je četl, tak mu ani běh jeho osudu nebude k užitku, dokud nepochopí jeho smysl; události následují za sebou jako stránky knihy, které obrací smrt; ví jen, že přicházejí a odcházejí a tou poslední kniha končí.
Dokonce ani netuší, že se kniha znovu a znovu otevírá, dokud se v ní konečně nenaučí číst.
A dokud se to nenaučí, je pro něj život jen bezcennou hrou, směsicí radosti a utrpení.
Jakmile však konečně začne chápat jeho živou řeč, otevřou se jeho duchu oči a on začne dýchat a číst.
Toto je první stupeň na cestě k tělesnému osvobození, neboť tělo není nic jiného než strnulý duch; osvobodí se, jakmile se začne probouzet duch, tak jako led roztává ve vodě, když začne vřít.“
U Meyrinka vo všeobecnosti dej slúžil ako základ pre určité posolstvo. Príbeh tvoril len akýsi základný kameň, na ktorom sa postupne stavali myšlienky siahajúce ďaleko za hranice príbehu, knihy a často i ľudského chápania. Nebolo by však správne nadobudnúť pocit, že príbeh je tým pádom nedôležitý. Opak je pravdou. Práve príbeh bol príčinou, prečo sa Meyrinkove knihy od seba odlišovali. Nikdy totiž nešlo o rovnaký príbeh a preto ani myšlienky v ňom vyslovené neboli rovnaké.
O čom je teda príbeh Biely dominikán? Je o osvetľovačovi pouličných lámp Christopherovi Taubenschlagovi. O sirote, ktorá stratila matku a našla otca. O chlapcovi, ktorý miloval a stratil životnú lásku Oféliu, aby spoznal svoje predurčenie. Je to príbeh o obetavosti, o láske presahujúcej ríšu mŕtvych, o ľudskej duši, mysli a vôli. Je to príbeh o niečom, čo nemôžeme obsiahnuť zmyslami, o niečom čo by vlastne ani nemalo existovať, o niečom čo si sami nechceme pripustiť. Príbeh o snení, blúdení a nájdení.
„Nejubožejší v životě jsou ti, kteří zapomněli, že existuje svoboda za zdmi žaláře, kteří jsou jako v kleci narození ptáci spokojeni nad plným krmítkem a zapomněli už létat.
Pro ně už není vykoupení.“