„Anjel a temná rieka“. Album, ktorý pre mňa znamenal zásadnú zmenu pohľadu na metal, takže týchto pár riadkov je malým splatením akéhosi dlhu...

As I stand here now, my heart is black…

Minimalistická linka otvárajúca úvodnú „The Cry Of Mankind“ plynie počas celých dvanásť minút jej trvania ako podklad, aby prevzala do rúk opraty ambientného záveru. Okamžite je jasné, že postupná zmena chápania doomu – od pomalého deathmetalu až po osobite náladovú hudbu s presahmi do iných žánrov – bola dovŕšená práve na „The Angel And The Dark River“. Absolútna rezignácia na murmur iba v plnom svetle ukázala, že Aaron Stainthorpe je kompletným spevákom. A rovnako jasne ukázala, že to, na čo dovtedy bolo zdanlivo treba tak veľa hluku, ide docieliť komornejšie a jednoduchšie a – ešte účinnejšie, do bodky napĺňajúc definíciu slova „doom“, skaza, záhuba, zánik, koniec, smrť.

Take your own, sick with fever… And cry out loud, to God

„From Darkest Skies“ sa po dychvyrážajúcom úvode vracia o krok naspäť ku klasickým doommetalovým koreňom. Tradičnejšie organové registre kláves sa dostávajú pred menej zabehané husle a začuť aj typické, pomalé, valivé kilá gitár. To, čo čiastočne vďaka Aaronovmu výlučne čistému a zrozumiteľnému spevu vyplávava na povrch, je nebývalá úroveň textov, ktoré obstoja aj samy o sebe, bez hudobného doprovodu. A to je jav, ktorý sa cení aj v súčasnosti...

Lost forever from the earth; Descending downwards. Is this our re-birth?

Málokedy vídaná symbióza slov a tónov, skutočne bezútešná nálada prestupuje celú nahrávku. Husle Martina Powella (dnes žoldniera v službách CRADLE OF FILTH), poznávacie znamenie MY DYING BRIDE, hrajú práve na „The Angel And The Dark River“ veledôležitú rolu a „Black Voyage“ je toho najlepším dôkazom. Rozpačitý nasledujúci album „Like Gods Of The Sun“ obracajúci kormidlo naspäť, a znovu radikálna zmena smeru v podobe vydareného, ale nepochopeného experimentu „34.788%… Complete“ nedali Powellovi pred jeho ochodom veľa šancí na ďalší, podobne nezmazateľný zápis do povedomia poslucháčov.

The field of blood I´d left
They mean nothing to you
That war left scars on me
Without you now, I´m free

Nasledujúca dvojica skladieb je vrcholnou časťou dosky. (V rámci intencií žánru) rýchlejšia „A Sea To Suffer In“ ochromí textom, zmesou frustrácie, beznádeje, zúrivosti a chuti po pomste za nenaplnený vzťah. Dojem podčiarkuje skvelá kompozícia, spolu s Aaronovým hlasom, pohybujúcim sa vo viacerých polohách, spôsobuje, že mi na krku naskakujú zimomriavky aj po rokoch.

What is it you hope for, even though you are dying?

„Two Winters Only“, je protipólom predošlého. Krehká, pohrebná skladba, nesúca sa v jednej rovine je plná otázok riešiacich nešťastnú, mŕtvu lásku a jej projekciu do vzťahu k Bohu... Banalita témy, tak často (a tak často gýčovo) spracovanej metalovými kapelami, však nedostáva šancu. 17 riadkov textu v ich-forme – a napriek tomu je v nich toľko emócií, koľko sa nenachádza v celej diskografii mnohých epigónov Umierajúcej nevesty.

You, who stand there now, I will not tell you not to cry...

Záverečná „Your Shameful Heaven“ je znovu trochu tradičnejší doom, potvrdzujúci pravidlo, že práve v odchýlení sa od vyšľapanej cesty tkvie sila tejto nahrávky. Po predošlom dvojbloku ide však len o vydýchnutie a záver. Digipakový bonus „The Sexuality Of Bereavement“ je zbytočný a jednoliatu atmosféru iba narušuje... odporúčam s posledným tónom „Tvojho opovrhnutiahodného neba“ stlačiť stop. A zhlboka sa nadýchnuť...

Post scriptum.

„The Angel And The Dark River“ je jednou z tých dosiek, ktoré formovali metal (nielen) deväťdesiatych rokov. Ani s odstupom času nie je na nej čo kritizovať, s výnimkou predsalen trochu archaického zvuku. Fakt, že od tohoto bodu doom metal v svojej kryštalickej forme nabral cestu späť z výslnia do najhlbšieho undergroundu je veľavravný. Ani samotná legenda, MY DYING BRIDE, sa k sile tohoto albumu viac nepriblížila – a to sa jej vydarilo zopár vysoko nadpriemerných zásekov.