Všestranne nadaný človek, tento Henry Rollins. Príležitostný herec, už vyše dvadsať rokov aktívne pôsobiaci textár, spevák, frontman zaniknutej buričskej legendy BLACK FLAG, posledných 15 rokov vlastného projektu ROLLINS BAND a v neposlednom rade pomerne úspešný spisovateľ. Taktiež má za sebou vydanie niekoľko nahrávok hovoreného slova. To všetko už dnes nie je nič výnimočné, avšak či už ide o knihu alebo hudbu, tvorbu Henryho Rollinsa možno poľahky odlíšiť -- je skutočná.

Solipsista je druhou Rollinsovou publikáciou vyjdenou v českom preklade Predchádzajúce vydanie „Blues černého kafe“ bolo zbierkou snov, neučesaných básnických pokusov, cestopisu a pôsobivým verejným pitvaním vlastných stavov. Hoci štruktúra náhodne zoradených krátkych útvarov ostala zachovaná (narástla len ich dĺžka), tématicky „Solipsista“ pokračuje skôr v štýle záležitosti „Netvor“, teda okamžitému zachytávaniu aktuálneho prúdu myšlienok, presne tak ako sa v kritických chvíľach roja v hlave. „Solipsista“ rezignoval na akýkoľvek dej, jediným spojivom je obraz Rollinsa po nociach bdejúceho vo väzení hotelovej izby, sám so sebou, sám proti všetkým. Pokračuje aj v odkrývaní stále strašiaceho prízraku vlastných rodičov a nie príliš šťastného detstva. Rollins vlastne nie je spisovateľom v tradičnom slova zmysle. Jeho jazyk je strohý, priamočiary a bez ozdôb, jeho myšlienky a závery smrteľne presné. Bez príkras podáva výpoveď o tom, kým je on i ktokoľvek z nás. Demystifikuje vznešené city a naplno priznáva komplexy, slabosť, závisť, hnev a zúrivý smútok.

Rollins neponúka nič nové, pri čítaní neustále narážate na vlastné myšlienky a stavy zreprodukované tak, ako ste to vy doposiaľ neboli nikdy cez bariéru slov schopní vyjadriť. Len výpoveď človeka, ktorý prešiel skutočne všetkým, človeka, ktorý stále neúspešne hľadá odpovede na tie isté otázky, ako pred 20 rokmi. Osoby vedome rútiacej sa stále do tých istých pascí ilúzií, krehkých istôt a vzťahov. Všadeprítomného spoločníka pri pobyte na najhlbšom dne mu robí hudba hrajúca z riadkov knihy, čakajú tu odkazy na množstvo známych (BLACK SABBATH) i mne úplne neznámych hudobníkov, vždy nadväzujúce na náladu aktuálneho odstavca.

Akokoľvek čierny sa zdá byť Rollinsov svet, myšlienky a veci, ktorým musí čeliť, neskĺzava k pátosu a otravnému nariekaniu nad sebou. Tam kde iní obviňujú všetkých a všetko navôkol, Rollins obracia hlaveň proti sebe a jeho „ja“ je príčinou i mierou sužujúcich pocitov odcudzenia a izolácie. Tam, kde už niet v smútku či bolesti kam ísť, odľahčuje obsah brutálnou iróniou, sarkazmom a najhrubším čiernym humorom. Pobaví aj dopis alebo vyznanie zosnulej porno herečke a podobne ako v „Black Coffee Blues“ ostrým výsmešným jazykom nešetrí nafúkaných spasiteľských pseudocharitatívnych idiotov typu Bono Vox, či Bob Geldof.

Na druhej strane nepresvedčivú, doslova schizofrenickú časť tvoria úvahy stáčajúce sa k autorovej činnosti, jej úprimnosti a hodnote.

„Solipsista“ nedáva nádej, neponúka východiská, nemá sklony poučovať a dávať rozumy. Paradoxne je však knihou, po ktorej je vhodné siahať vo vlastných neutešených stavoch, niečím, čo aspoň trochu pomáha postaviť sa na nohy a znovu chvíľu čeliť prúdu. Tvorba interpretovaná ako spôsob terapie jej autora tak nachádza odozvu aj u čitateľa.

A čo dala táto kniha mne?

1. nečakať od nikoho absolútne nič
2. zabiť všetky klíčiace falošné ilúzie už v zárodku
3. strašnú chuť pustiť si starý BLACK SABBATH.