Nebolo veľa tých, čo v roku 1995 verili, že David Bowie natočí skutočne dobrú dosku. Po mdlých osemdesiatkach, ktoré otupili ostrie (nielen) Ziggyho Stardusta síce uzrela sveta sľubná nahrávka „Black Tie White Noise“, avšak sláva mena „Bowie“ sa zdala byť pupočnou šnúrou spojená so zlatými rokmi sedemdesiatymi.

25. septembra 1995 však uzrela svetlo doska „1.Outside“, prvý diel plánovanej pentalógie, s podtitulom „The Nathan Adler Diaries – A Hyper Cycle“. Koncepčný album venujúci sa téme vyšetrovania rituálnej vraždy poňatej ako „kunst“ (teda do extrému dovedenej radikalizácie umenia, tak populárnej práve v uplynulom desaťročí) znamenal zároveň návrat k spolupráci s mágom Brianom Enom, ktorá v sedemdesiatych rokoch vyprodukovala trojicu albumov, korunovanú skladbou „Heroes“ z rovnomennej dosky.

„1.Outside“ sa nakoniec svojho nasledovníka nedočkalo (aj keď Bowie ho údajne stále nosí v hlave). Monotématický obsah (na spôsob seventies) skĺbený so zvukovou a hudobnou modernou éry deväťdesiatych rokov na svojom vrchole. Úvodný singel, ľahko industriálna „Hearts Filthy Lesson“ bol len ukážkou onej fúzie. Album však po krátkom úvode (podobných „dejových“ vsuviek je na CD šesť) otvára skladba „Outside“, ešte relatívne tradičná, takpovediac uvádzajúca do deja. Bowiemu a Enovi sa podarilo rozložiť ťažisko dosky do viacerých nosných skladieb („Hearts Filthy Lesson“, „A Small Plot Of Land“ „Hallo Spaceboy“, „The Motel“ či „I’m Deranged“). Každá z nich svojou náladou korešponduje s postavou príbehu, ktorej je „venovaná“, či s časťou zápletky. Zároveň každá reprezentuje iný hudobný smer. „Hallo Spaceboy“ s rovným, dupavým elektronickým spodkom, „lámanou“ rytmikou podmazaná „Hearts Filthy Lesson“, „A Small Plot Of Land“ uletená do ambientu či „I’m Deranged” s temnou atmosférou jazdy po stratenej diaľnici (soundtrack z Lynchovej „Lost Highway“, na ktorom sa objavila, naštartoval kariéru RAMMSTEIN a výrazne nakopol vtedy ešte undergroundovú figúrku počúvajúcu na meno MARILYN MANSON). „The Motel“ je snáď najsilnejšou skladbou na „1.Outside“. Hlas Davida Bowieho má vzácny dar vytvoriť atmosféru a vtiahnuť poslucháča do skladby – stačí sa započúvať do rezignovaného „And there is no hell/And there is no shame/And there is no hell, like an old hell/There is no hell...“ a je vymaľované. O koniec sa stará až (náladou) DIRE STRAITS pripomínajúca „Strangers When We Meet“, korešpondujúca s náladou samotného úvodu.

Štyridsaťosemročný David Bowie dokázal to, čo sa z dinosaurov rokov sedemdiesiatych okrem neho podarilo dosiahnuť snáď len KING CRIMSON. Natočiť album, ktorý nepripomína minulosť (bez toho, aby zároveň popieral svoje korene) a ani po takmer desiatich rokoch neznie čo i len o sekundu starší či zastaralý. Mix klasického (art)rocku, industriálnych dotykov, soundtrackovej atmosféry či tanečnej hudby považujem bez sebemenšieho zaváhania za jeden z najlepších počinov poslednej dekády minulého storočia.

Bowie aj v svojich nasledujúcich dielach potvrdil druhý dych a skvelú formu, avšak „1.Outside“ nad všetkými o kúsok čnie. O kúsok, ktorý nasledovníkom jeho opus magnum chýba k absolútnemu vrcholu, na ktorom toto dielo pevne tróni...

I shall live my life on bended knees
If I can´t control my destiny
You´ve gotta have a scheme
You´ve gotta have a plan
In the world of today, for tomorrow´s man