OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
THROWDOWN sú hovädá. BIOHAZARD na steroidoch. Hácéčkoví MANOWAR.
Bola to vlastne iba otázka času, kedy sa objaví kapela, ktorá dovedie všetky veľmi dobre známe atribúty štýlu hardcore do obludných rozmerov. THROWDOWN to dotiahli naozaj ad absurdum. Celkom dobre chápem, prečo sa o tejto kapele v americkej tlači píše, že HATEBREED sú v porovnaní s nimi ´N SYNC.
Z horúcich ulíc Los Angeles pochádzajú páni, ktorí vo svojom obore (HC, metalcore) v súčasnosti márne hľadajú seberovných. Minimálne čo sa tvrďáckeho, bitkárskeho imidžu týka. Takýchto atlétov sme tu fakt ešte nemali.
Môžem síce nechápavo krútiť hlavou nad videoklipom ”Forever”, v ktorom si partia do pol pása nahých maniakov ide v štýle známom z filmu ”Fightclub” vytĺcť dušu z tela, môžu mi byť akokoľvek cudzie texty z ulice plné násilia, veľkohubých prehlásení a straight edge propagandy, jedno proste musím uznať – THROWDOWN sú po čisto hudobnej stránke vynikajúci. Mám rád starých BIOHAZARD, MADBALL, PRO-PAIN či MERAUDER. PANTERA a jej dosky ”Vulgar Display Of Power” a hlavne ”Far Beyond Driven” budú pre mňa navždy srdcovou záležitosťou. Prirátajte si k tomu mladých borcov HATEBREED alebo CHIMAIRA a máte približný vzorec toho, čo predvádzajú THROWDOWN na svojej aktuálnej doske ”Haymaker”.
HC prístup najtradičnejšieho razenia, rytmus, ktorý musí na koncertoch rozhýbať aj mŕtveho, tučné metalové riffy ako moderná nadstavba a zvuk... bože, ten zvuk! Netuším, ako to producent Greg Koller dokázal, ale ešte aj ”písmo sväté” tohto žánru – ”The Rise Of Brutality” od HATEBREED znie v porovnaní s ”Haymaker” úplne plytko a riedko. Za mnohé určite môže spevák Dave Peters. Boxer s hlasivkami, vizážou a pohybmi nie nepodobnými Philovi Anselmovi – samozrejme, ešte predtým, ako Phil stratil rozum a dal sa na drogy a black metal – je svojím neskutočným revom najspoľahlivejším poznávacím znamením THROWDOWN. To nie je hlas, to je zvuková hradba vražedných rozmerov! Jamey Jasta si so strachom zakrýva uši a beží z pódia.
Fascinujúcu problematiku tetovania v HC komunite som načrtol už v recenzii na hviezdy NY scény MOST PRECIOUS BLOOD. Celkom vážne THROWDOWN upodozrievam, že sa to snažia svojim fanúšikom uľahčiť. Podstatné pasáže v textoch (čiže tie, ktoré by teoreticky stáli za zvečnenie na koži) sú totiž v booklete zvýraznené. FOR MYSELF – FOR MY FRIENDS – FOR MY FAMILY – STRAIGHT FUCKING EDGE – FOREVER. Alebo STAY GOLD – STAY TRUE TO YOURSELF AND YOUR FRIENDS AND NEVER LET GO. Prípadne RAISE YOUR FIST IN THE AIR – DRUG FREE.
THROWDOWN sú proste štýloví! Novodobí HC hrdinovia. Viem si celkom živo predstaviť, že s týmito nápismi behá po plážach v Kalifornii množstvo mladých ľudí. BROTHERS EVERYWHERE – RAISE YOUR HANDS INTO THE AIR... alebo to už sú iní štýloví umelci? V každom prípade, pre fanúšikov tetovania pridávam na záver ako bonus úryvok z dialógu „Ako sa stať námorníkom“ nesmrteľnej dvojice Lasica & Satinský z cyklu Českého rozhlasu „Škola života“:
S: ...ešte, nehnevajte sa, ale v rozhlase to môžem ukázať. Všimnite si, čo mám na zadku vytetované. Vidíte to?
L: Len tri slová v srdci maj, miluj... trp je tam?
S: Áno, trp...
L: ...a odpúšťaj.
S: Plus tá myš, vidíte tú myšičku? Tá práve vybehla. Sú aj takéto žartovné tetovania. Za dlhých večerov na tej lodi námorníci si všetci na palube sadnú do veľkého kruhu, založia si ohníček, pokiaľ im to kapitán dovolí...
L: Tomu sa hovorí námornícky krúžok.
S: Založia si ohníček, zoberú gitaru a navzájom si ukazujú tetovania.
THROWDOWN sú ako BIOHAZARD na steroidoch. Nič pre slabé povahy. Svaly, pot, krv a slzy. Hardcore novej generácie.
7,5 / 10
Dave Peters
- spev
Dom Macaluso
- basgitara
Matt Mentley
- gitara
Tommy Love
- gitara
Ben Dussault
- bicie
1. Intro (Never Back Down)
2. Walk Away
3. Nothing Left
4. You Can´t Kill Integrity
5. Forever
6. Hopeless
7. Declare Your War
8. False Idols
9. Slip
10. Hate For The Weak
11. The Only Thing
12. Step It Up
13. Face The Mirror
14. Raise Your Fist
Deathless (2009)
Venom & Tears (2007)
Vendetta (2005)
Together, Forever, United (DVD) (2004)
Haymaker (2003)
Face The Mirror (2002)
You Don't Have To Be Blood To Be Family (2001)
Drive Me Dead (2000)
Beyond Repair (1999)
Vydáno: 2004
Vydavatel: Trustkill Records / Roadrunner Records
Stopáž: 57:55
Produkce: Greg Koller
Studio: Kevin´s House (Los Angeles)
Keď spod toho metalového bahna vykukne hardcore, je to dosť počúvateľné, hlavne oproti obom predošlým materiálom to znie zaujímavejšie...
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.