Priznávam sa. KILLING JOKE boli pre mňa donedávna len legendárnym menom z učebnice histórie. Tvár Jaza Colemana som videl prvýkrát v skvelej Zelenkovej mystifikácii „Rok ďábla“, registroval som spoluprácu s ČECHOMOROM (kto nie?), ledva som si stihol letmo vypočuť stále aktuálnu dosku. Napriek tomu možnosť vidieť kapelu, na ktorej live vystúpenia sa znášali len hory superlatívov, navyše v príjemnej brnenskej Fléde podporenú mojou milovanou INSANIOU, som si nemohol nechať ujsť.

Koncert začal takmer presne podľa plánu, o deviatej. INSANIU som videl prvýkrát po takmer deviatich rokoch, a tak som bol zvedavý, kam sa ich pódiová prezentácia posunula – chvalabohu brnenská hydra vychrlila to, čo som čakal – reprezentatívny prierez tvorbou od polozabudnutého „Crossfade“ (záverečná hymna „U.R.Dead“ a „Zimní varování“) cez „God Is Insane... Join Him“ („This Time“) a „Virtu-ritual“ („Máj“ a „I.C.U.“) až po nadupané, agresívne HC/metalové skladby, plné sofistikovanej irónie, z redblackovskej dvojice „Trans-mystic Anarchy“ a „Out“. Je zábavné sledovať premenu Polyho z introvertného týpka pohybujúceho sa pred koncertom okolo baru na charizmatického pódiového lídra a naspäť – INSANIA s Black Drumom za bicími, Klímom, ktorý na moje prekvapenie okrem basy vypomáhal spevom, a (donedávna) netypicky klávesákom Maria Rossem podala skvelý výkon, s trochu nedokonalým zvukom, ale o to väčším nasadením. Mimoriadne sympatická trištrvrtehodinka.

Hlavné hviezdy na seba nenechali dlho čakať. Pravdupovediac som očakával všeličo, ale tak energický, doslova hypnotický a podmanivý nášup nie. Jaz Coleman oslavuje tento rok štyridsiate piate narodeniny – napriek tomu v neforemnom odeve a s uhľom zamazanou tvárou pôsobil ako z reťaze odtrhnutý démon. Minimálna komunikácia s publikom (obmedzená na pár preslovov, opakované „ježišmarjá“ a zdieľanie nápojov s prvými radami), takmer žiadne pauzy medzi skladbami, trhané pohyby, pohľad šialenca v tranze, všetky polohy vokálu od deklamácie cez spev až po poloartikulovaný rev, to všetko do maximálne našľapanej rytmiky, ktorá dominovala hudobnej stránke vystúpenia KILLING JOKE. Mladík za bicími do nich rúbal s udivujúcou energiou, v spolupráci s potetovaným veteránom Paulom Ravenom a jeho basou vytvorili dokonale úderný, drvivý a valivý spodok, ktorý dokreslil svojimi nenápadnými ornamentami flegmatický „Geordie“ Walker s prehistorickou poloakustickou gitarou a takmer utajený klávesák skrytý v tme na okraji pódia.

Aj keď svoje (post)punkové a novovlnné korene KILLING JOKE nezapreli, je zrejmé, že za štvrťstoročie existencie si vypracovali stopercentne vlastný štýl, zmes stôp pôvodnej inšpirácie, okultných odkazov, dekadentného image či Colemanových skúseností z „vážnejšej“ hudby, to všetko s cieľom dokonale si podmaniť diváka. Málokedy sa mi stáva, že ma koncert mne nie príliš známej kapely vtiahne do víru – Jazovi a spol. sa to podarilo dokonale – stopercentná oddanosť výkonu na pódiu sa aj bez slov do poslednej kvapky prenášala do radov divákov. Nemá zmysel pokúšať sa o detailnejší rozbor. Tá hodina a štvrť bola proste koncertom s veľkým K.

Na záver jeden postreh z diania mimo sály: nízke vstupné spôsobilo, že Fléda bola plná – paradoxné pri porovnaní so sumami pýtanými za niektoré „UG“ spolky (a poloprázdnymi sálami ako ich dôsledkom). Neviem, či KILLING JOKE Českú republiku „dotujú“, alebo či ide o šikovný ťah organizátorov – nech je tak, či onak, vždy je príjemné absolvovať tak dobrý koncert v primerane zaplnenom kvalitnom klube...

Praha, Palác Akropolis – 21. února 2005

Těžko bych v porovnání s Thornovou brněnskou glosou dodával něco nového. Výtečný koncert! Popravdě jsem ještě charismatičtěji působící kapelu nezažil. Naprosto pohlcující projev celého souboru, kde každý zaujal něčím jiným. Ať už to byl Geordie s jeho ležérnim kytarovým stylem, vizuálně nenápadný, avšak nepřeslechnutelný bicmen, rockersky vyhlížející basák... a samozřejmě, v neposlední řadě, charisma největší – Jaz Coleman. Nebylo pochyb, že koncertování si kapela užívá plnými doušky. Snad i fakt, že Jaz má po tom, co vytvořil jednu z rolí v Zelenkově mystifikaci „Rok ďábla“, k Česku velmi vřelý vztah, způsobil, že naše dvě největší města zažila výtečnou podívanou podepřenou chytlavou a báječnou muzikou made in KILLING JOKE. Nerad vypouštím zásadní prohlášení a soudy, ale myslím si, že jeden z koncertních vrcholů letošního roku už máme sebou!

Dalas