Potom, čo sa už zdalo, že vydaním „International Superhits“ a „Shenanigans“ (kompilácia B-strán singlov) ukončili svoju možno prekvapivo dlhú kariéru, je „American Idiot“ návratom naozaj vo veľkom štýle. Kapela, ktorá sa v prvej polovici deväťdesiatych rokov ocitla v pravú chvíľu na správnom mieste (post-nirvanovsko/grungeové prázdno) a ktorej sa dostalo nevídaného priestoru a rotácii klipov z prelomového „Dookie“ (zaváňa to poverčivosťou, ale niečo na tej osudovosti tretích albumov asi bude) na jednom z najefektívnejších reklamných médií, stihla v priebehu rokov vydať ešte niekoľko menej úspešných ale príjemných albumov na pomedzí pop-rocku a punku, obsahujúcich síce aj vydarené skladby ako napríklad „Walking Contradiction“ (z „Insomniac“), „Good Riddance“ alebo „Hitchin’ A Ride“ (z „Nimrod“), však skôr žila zo zotrvačnosti a poslucháčskej základne získanej vydaním „Dookie“. Kapela zároveň dokazovala, že nebola a nechce byť len krátkotrvajúcou senzáciou. To už zdá sa s aktuálnym a mega úspešným albumom vôbec nehrozí, hoci môžeme pre zmenu nájsť pomocnú politickú barličku súčasnosti, o ktorú sa už oprelo pri svojich návratoch a úspechov niekoľko zvučných mien.

„American Idiot“ je vzhľadom na fungovanie a smerovanie GREEN DAY za posledných pár rokov až prekvapivo pestrým a farebným zážitkom. Tvrdší sound a ďaleko najlepšia produkcia v porovnaní s ostatnou diskografiou, snáď najvyspelejšie skladby a nebývalá forma. Už z úvodu albumu s vysokou koncentráciou frekventovaných a skutočne skvelých hitoviek ako titulná „American Idiot“, pomalšou baladou „Boulevard Of Broken Dreams“, ktorej nechýba potrebná a možno trochu nostalgická hĺbka súvisiaca zrejme s pokročilým vekom zúčastnených, vrátane absolútnej tutovky „Holiday“ – jej moderný punkový náboj je nesmierne strhujúci, možno tušiť, že GREEN DAY sa prekonali. „American Idiot“, síce prezentovaný ako koncepčný album, je vnútorne rozseknutý medzi zjavne epické kúsky po textovej stránke a veci, ktorých náväznosť s príbehom dospievania/zrenia postavy mladého Jimmyho možno tušiť skôr z ich nálady a s ňou súvisiaceho umiestnenia v poradí. V prvej skupine bezkonkurenčne vyniká šokujúci takmer desaťminútový mix rock‘n’rollu, BEACH BOYS, BLUR (časy „Parklife“), THERAPY?, povznášajúcej pompéznosti THE WHO, ako aj hravosti THE CLASH a MADNESS. Druhá je po okraj naplnená rezkejšími vypalovákmi typu „St. Jimmy“, „Letterbomb“ i „American Idiot“. Ďalšia kategória sú spomínané baladické pokusy začínajúce s „Boulevard Of Broken Dreams“, „Give Me Novacaine“, „Whatsername“ s pohnutou náladou, škoda len, že JEDENÁSTA „Wake Me Up When September Ends“ nenasleduje trefnú symboliku aj obsahom. K týmto baladám inklinuje ešte aj štadiónovo – defleppardovská „Are We The Waiting“. Zvyšok pokračuje „len“ hitovými tutovkami, ktorým zatiaľ nebol súdený klip: „She’s A Rebel“, Extraordinary Girl“ alebo „Homecoming“ (rozsahom a obsahom podobná „Jesus Of Suburbia“). Tvorcom a vydavateľovi muselo dať zabrať vybrať z „American Idiot“ single, tento krát im však podobnú námahu môže nejedna kapela akurát závidieť (áno, reč je okrem iných najmä o súpútnikoch OFFSPRING alebo o niečo mladších BLINK 182).

GREEN DAY sa podľa všetko podaril album, ktorý dá zabudnúť aj na „Dookie“. Ako kus dobrej muziky a v porovnaní s posledným počinom BAD RELIGION ako civilnejší pohľad a výpoveď na všade pretriasanú tému 11. septembra či pôsobenia Bushovej administratívy im to žeriem, na druhej strane možno „American Idiot“ len ťažko považovať za niečo prevratné, pretože po hudobnej stránke je to skôr dobre predaná retro nostalgia (rock‘n’rollová klavírna vyhrávka v „Homecoming“ tiež pobaví) za rokmi deväťdesiatymi, nesúcimi sa vlastne tiež predovšetkým v nanovo zabalenom spomínaní na predchádzajúce desaťročia. International superhits, žiadne dookies, woe!