Švédi SHINING sú dobrým príkladom toho, že „underground“ sa v podstate riadi rovnakými zákonmi šoubiznisu ako mainstream. Pred vydaním prelomovej dosky „III – Angst – Självdestruktivitetens Emissarie“ o čudákovi Kvarforthovi vedeli len fajnšmekri a znalci produkcie jeho labelu Selbstmord Services. Na „trojke“ si však zabúchal Hellhammer a hviezda SHINING zrazu nabrala kurz strmo hore.

Našťastie si títo apoštoli „samovražedného“ black metalu uznanie zaslúžia, čoho najlepším dôkazom je tohto roku vydaný „IV – The Eerie Cold“. Poloakustický začiatok s gilmourovskou(!) gitarou skôr naladí na melancholickú strunu. Do škatuľky s nápisom black metal SHINING smerujú skor v pozatí pulzujúce bicie Hellhammera, tradične strojovo presné a zdanlivo flegmatické, ale v skutočnosti farebné a živé. Napriek tomu, že Kvarforth s až smiešnou zarputilosťou zdôrazňuje, že jeho kapela je poslom sebazmaru a smrti, na mňa „The Eerie Cold“ pôsobí skor ukľudňujúco. Početné akustické medzihry, jemnejšie pasáže (záverečná „Claws Of Perdition“) či doslova smutné melódie síce neprinášajú veselosť či eufóriu, ale fungujú uvoľňujúco, až katalyticky – stačí preskočiť na inštrumentálnu titulnú skladbu. Dvojka „Vemodets Arkitektur“ je snáď najreprezentatívnejšou skladbou: spoza monotónnej steny gitarových riffov a dvojkopákovej paľby sa vynára jemná linka z melodického hľadiska dominantnej basgitary, tradičný poznávací znak SHINING. Po akustickom intermezze sa vráti motív zo začiatku, vygradovaný Kvarforthovým revom – napriek stopáži takmer osem minút ide o vyrovnanú skladbu, čo je nesmiernym plus. A treba dodať, že sa výplňová vata nenatlačila do ani jednej položky playlistu.

Bolo by škoda, keby boli SHINING radení do zástupu zameniteľných (black)metalových spolkov, obhajovaných nanajvýš ich fanatickými fanúšikmi. „The Eerie Cold“ sa nachádza skôr na priesečníku clivého doom metalu à la KATATONIA s hypnotickým, pomalým čiernym kovom razenia BURZUM či MANES – s tým rozdielom, že SHINING nepôsobia naivne či amatérsky začiatočnícky. Miestami sa natíska až prirovnanie s náladou „Damnation“ od OPETH. Ťažko sa dohadovať, či Kvarforth (v booklete komusi ďakujúci za nanútenie psychiatrických liekov) svoju neúprosnú štylizáciu myslí vážne, alebo nie – tento album je proste vynikajúcou ukážkou aktuálneho, aj keď nie avantgardne novátorského metalu, neváhajúcu krížiť fajnové hardrockové vyhrávky zo studne sedemdesiatych rokov, nekompromisnú ideovú a imidžovú dôslednosť na spôsob undergroundových spolkov i súčasnú zvukovú a aranžérsku modernosť. Keď už metal, tak takýto.

Táto nahrávka mala byť epitafom SHINING. Podpis zmluvy s Osmose, nová (vraj živého hrania schopná) zostava a avizovaná doska „V – Besvikelsens Dystra Monotoni“ naznačujú, že sa koniec nechystá, aj keď „štvorka“ má značiť minimálne koniec „čierneho obdobia“. Uvidíme – snáď si to večne sľubujúci Kvarforth ešte nehodí.

„MP3 verzia“, šíriaca sa na internete pekných pár mesiacov, sa zdá byť iným mixom, než je vylisovaný na originálnom nosiči. Na CD tak nenájdete ani Kvarforthov úsmevný monológ.