Nekompromisne a ostro sa do poslucháča púšťajú THE RED DEATH hneď z úvodu svojho druhého albumu, vydaného pod krídlami neúnavných objaviteľov mladých „talentov“. Možno je to len skreslený pohľad Európana, no za posledné roky si všímam uniformovanie americkej metalovej scény. Najmä čo sa mladých kapiel týka, príliš veľa ich začalo dávať dôraz na prevedenie a formu, pričom obsahová stránka žalostne zaostáva. Je jedno, či hovoríme o mladých kapelách napríklad zo stajne Metal Blade, alebo z televíznej show Battle for Ozzfest; ak má byť toto nastupujúca generácia amerického metalu, pýtam sa, čo iné hodlá ponúknuť okrem toho, že kopíruje všetko minulé i súčasné a popri tom iba na všetky strany demonštruje svoju nasratosť?

THE RED DEATH si svoju odlišnosť a originalitu vyčerpávajú počuteľným vplyvom heavy metalu, v ktorom sa cítia zreteľne lepšie, než v death metalových, či metalcore omieľačkách. Bohužiaľ, najmä u gitaristov počuť, že tak celkom nepochopili svoje poslanie. Väčšina ich tém sa príliš spolieha na bezpečnosť hrubého éčka, z ktorého podnikajú iba málo „výletov“ do iných tónin. U talentovanejšieho gitaristu by väčšina motívov THE RED DEATH predstavovala rozcvičku na úvod skúšky, Američania na nich postavili hneď celý materiál; navyše so zvukom, ktorý znie príliš počítačovo - rozumej: nie je zlý, no chýbajú mu „gule“, ktoré inak ako snímaním zvuku mikrofónom z poriadnej bedne nezískate. Inštrumentálne to ako tak zachraňuje bubeník, hoci skôr ako virtuozita tu v skutočnosti vytŕča najmä istota a presnosť. Spevák je podobne ako v drvivej väčšine (nielen) amerických metalcore kapiel iba mladá kópia Tomasa Lindberga z nesmrteľných AT THE GATES. Svoje vzory nám kapela počas albumu ešte zopár krát naservíruje, či už ide o pasáže požičané od METALLICY, alebo dokonca aj PARADISE LOST.

Nemám nič proti jednoduchosti, iba si myslím, že sa za ňu dá menej schovať. THE RED DEATH nie sú zlou kapelou, trpia len na prílišnú predvídateľnosť. Väčšina postupov je pekná, no už tu zopárkrát boli, navyše ich kapela väčšina mieša štýlom „4x zopakovať a poďme ďalej“. Z materiálu nejde absolútne žiadna charizma, maximálne tak hlboká poklona a prílišný rešpekt kapelám, ktoré tvorbu Američanov ovplyvnili.