Keď Hank Shermann spolu s Michaelom Dennerom zakladali začiatkom 80-tych rokov kapelu MERCYFUL FATE, asi netušili, že stoja za jedným z najkultovejších projektov metalovej hudby. Potom ako sa šéf MF, istý King Diamond, rozhodol začiatkom nového tisícročia venovať už len svojmu vlastnému dielku, zostáva zvyšok ansámblu na dlažbe.

Po dobe ničnerobenia a po zakopaní vojnovej sekery sa v roku 2002 opäť zišli Shermann, Denner a Holm so zámerom niečo hudobné stvoriť. Na post basgitaristu si prizvali majstra štyroch strún Hal Patina z už spomenutej domovskej skupiny Kinga Diamonda a mikrofónu sa uchopil dovtedy málo známy mladík Martin Steene zo švédskych IRONFIRE... a zostava bola na svete. V roku 2003 prišiel na pulty rovnomenný debut, ktorý za niekoľko mesiacov doplnil aj živý DVD nosič.

A čo prináša novinka? Povedal by som, že jedno z najtypickejších albumov MERCYFUL FATE, akurát že za mikrofónom nestojí maestro Diamond.

„Black Empire“ má všetky atribúty pôvodných MF. Ponúka klasický metal, surové riffy, premyslené sóla zapichujúce sa hlboko pod kožu, ťažkotonážnu rytmiku a emotívne hrozivý vokál šplhajúci sa do závratných výšok. Ani lyrikou sa neodklonili od pôvodných línií a rovnako ako u predchodcu sú aj tu texty plné zloby, hnevu a mystického tajomna. Ak ku všetkému prirátame kryštalicky čistý zvuk, obľúbené podladenie gitár, núka sa nám jeden z mála “klasických albumov ôsmej dekády“, ktorý má veľkú šancu uspieť v konkurencii aj s dnešnými „modernými“ kapelami.

Diabolsky urvaná titulná skladba „Black Empire“ excelentne otvára album. Krátke záhrobné intro sa v priebehu pár sekúnd zmení v rozpútané peklo všetkoboriacich riffov, valivej rytmiky a vypätého vokálu. Sekaný rázne frázovaný stred prejde v rozkošatené sólo, ktoré zanikne v metalickom nájazde. Späť do hlbín pekla vtiahne druhý, plameňmi ošľahnutý kúsok. Rázna a šľapavá „Back To Hell“ s kazateľským frázovaním Martina Steena, vtieravými vyhrávkami a ukážkovým sólom tvorí ďalší znamenitý zápis v knihe zla. Osobne mi viac sedí spevákova recitatívno-spevná stredná poloha než jačavé rozkmitané výšky.

Ako z učebnice MF „Don´t Break The Oath“ znie trojka „Cabrini Green” s efektne odpálenou speedovou sólovou časťou. „Death Comes Crawling” príjemne prekvapí queenovsko/savatageovsky navrstvenými vokálmi. Atmosférou Hitchockových hororov dýcha rozsiahly, vyše osemminútový epos „Days Of Damien”. Brilantne si pohráva z našimi zmyslami; spočiatku sa len nenápadné zakráda, aby sa v strede zmenil na nadupaný útok na nervovú sústavu, ktorý sa vzápätí vráti do plazivého tieňa úvodu skladby.

Zvyšok albumu sa až na malé rýchlostné úniky, najmä v stredných sólo pasážach, nesie v temno-sabbathovskom strednom tempe, pričom si po celú dobu plynutia udržiava kvalitatívne vyrovnaný, vysoký inštrumentálny status.

Záverečná „S.O.S.“, čo by mohlo mylne evokovať volanie o pomoc, vzýva všetkých synov satanových, podobne prvej skladbe rázne pekelným tempom a s už spomenutými vkusne vrstvenými zbormi.

Dramaturgicky výborne rozvrhnutý opus so silným úvodom a záverom a nie málo zaujímavými hudobnými zvratmi v strede albumu.