Rozhovor s Kristofferom Ryggom – alebo Garmom či Tricksterom G. – frontmanom ULVER a v minulosti kľúčovým členom ARCTURUS či BORKGANAR, sľuboval zaujímavú konfrontáciu s jednou z najvýraznejších postáv, ktoré vzišli zo silnej nórskej blackmetalovej scény. Aj keď novinka „Blood Inside“ s čiernym kovom nemá spoločné ani „ň“, Kris, ako sa nám Garm predstavil, sa až tak nezmenil. Napriek tomu, že ho náš až príliš presný príchod pripravil o chvíľu oddychu v maratóne promo rozhovorov, odpovedal ochotne a rozvážne. No ani diaľka, ktorú jeho až prekvapivo pokojný hlas na linke New York – Bratislava musel prekonať, neubrala z jeho charizmy. Posúďte sami.

V: Začnime albumom „Blood Inside“, ktorý práve vyšiel. Zaujímal by ma jeho koncept. V textoch a videoklipe som si všimol výraznú náboženskú stránku, na druhej strane fotografie a obal albumu naznačujú súvis s medicínou a nemocnicami... Aká je spojitosť týchto dvoch aspektov?

Museli sme ich spojiť dohromady, pretože nám šlo o napísanie a vyjadrenie oboch... Je v tom určitý katolícky mysticizmus, alebo aspoň odkazy na tento typ estetiky a takisto odkazy na isté pasáže z Biblie, z Knihy života. Predostierame tu otázku ľudského života a smrti, ľudského tela a krásy. Vec s nemocnicou je jednoducho ďalší element, napísali sme zopár textov, ktoré sa zaoberajú chorobami, klaustrofóbiou, belobou a umieraním, pohotovosťou, červeným svetlom... Viete, to všetko má blízky súvis s krvou. Vlastne to nie je ani koncepčný album, takže si nemyslím, že medzi jednotlivými elementmi albumu musí byť nevyhnutne nejaký vzťah. Nikdy nám nešlo o to, urobiť koncepčný album.

V: Po poslednom albume, ktorým bol „Perdition City“ ešte v roku 2000 ste prišli s novinkou, ktorá podľa mňa znie, že by ste ju takmer dokázali zahrať naživo...

Predstav si troch ľudí, ako zvládnu zahrať „Christmas“ (smiech).

V: Áno, ale vieš, čo tým myslím, zvuky a nástroje na tomto albume znejú veľmi živo.

Áno, toto rozhodnutie sme spravili vedome. Chceli sme trochu odbočiť od midi formátov, samplov a beatov, zahaliť ten album, obaliť ho živým mäsom rockových nástrojov a soundu.

T: Keď sa mi dostali do ruky promofotky k „Blood Inside“, bol si na nich prevažne ty. Kto sú ďalší členovia skupiny a aký je vlastne ich podiel na nahrávke?

V skutočnosti už máme nové fotografie, takže ak navštíviš náš web, tak tam nájdeš zábery, kde sme všetci traja. Čo sa týka „sólo“ fotiek, mal som proste najlepší kostým (smiech). Sú to v podstate momentky z klipu, a navyše Tore ani nechcel byť jeho súčasťou. Nenávidí fotografovanie, musel som s ním doslova bojovať, aby som ho donútil zapózovať pre zábery celej kapely – až tak mu je proti srsti „byť videný“. Cíti sa veľmi pohodlne, keď ho vidieť nie je. A kto prispel čím – skutočne si nemyslím, že to je podstatné.

T: Takže ste jednoducho ULVER.

Presne tak.

V: Aspoň čo sa týka textov, dalo by sa povedať, že sú výhradne tvojim dielom?

Ani nie. Texty sme písali spolu s Jørnom. Myslím, že ľudí mýli to, že o tom rozprávam len ja.

V: Alebo si známy z iných projektov, čo priťahuje pozornosť...

Takisto som zostal jediný z pôvodných členov kapely. Určite nie som žiaden diktátor. ULVER tvoria traja ľudia.

T: Keď už sme spomenuli video, ktoré považujem za mimoriadne vydarené – mal som pocit, že využíva postupy známe z Monty Python’s Flying Circus. Ide len o náhodu?

Je v ňom humor, ale nie je to odkaz na Monty Python’s. Som síce veľkým fanúšikom Monty Python’s, ale nehľadal by som v tom žiadnu spojitosť.

V: Ak by som sa mal vrátiť ešte jednou otázkou k rockovému soundu nového albumu; napadlo ma, môžeme dúfať, že niekedy uvidíme ULVER naživo?

Ja si myslím, že jedného dňa nás uvidíte, no dovtedy nás čaká ešte veľa hudby, ktorú treba vytvoriť. V tomto momente sme natoľko otrávení novým materiálom, že musíme najprv spraviť nejaké nové veci. No a takisto si myslím, že ak si jedného dňa zvolíme túto prezentáciu našej produkcie, budeme to musieť pripraviť tak, aby sme s tým boli spokojní, aby sme sa tým bavili a bolo to pre nás zaujímavé. Takže si predtým musíme dať pauzu od nahrávania albumov a vytvoriť úplne nový formát, čisto pre javiskové účely. Ak to mám však zhrnúť, nie je to niečo, nad čím by sme príliš často uvažovali, premýšľame skôr o nahrávaní albumov a práci v štúdiu, tam sme doma.

V: Keď vravíš, že ste unavení novým materiálom, znamená to, že ste na ňom začali pracovať už po dokončení „Perdition City“?

Nie, pracovať sme na ňom začali na jeseň 2003, niektoré časti sme mixovali vo februári 2004. Potom sme šli domov a dokončovali sme nejakú filmovú hudbu, takže sme museli dať tento album nabok až takmer na pol roka. Dokončili sme ho na jeseň roku 2004. Takže v skutočnosti to netrvalo až tak dlho, no zvonku to mohlo vyzerať, že nám to zabralo päť rokov.

T: Promomateriály k „Blood Inside“ ako jeden z dôležitých bodov uvádzajú fakt, že ho produkoval Ronan Chris Murphy, ktorý spolupracoval o.i. s KING CRIMSON. Ja osobne som mal pocit, že v zopár pasážach sa pozeráte späť na sedemdesiate roky, pripomínali mi štýle EMERSON, LAKE & PALMER či soundtracky k bondovkám. Aký je tvoj vzťah k staršej, povedzme art- či progrockovej hudbe?

Milujem hudbu zo seventies. Mám pocit, že v tej záplave súčasnej hudby je tak málo skutočne nového, takže sa stále viac a viac pozerám späť do hudobnej histórie. Pre mňa sú to... (premýšľa) Sedemdesiate roky, to bola kurva dekáda! Nemôžem síce povedať, že by som bol fanúšikom EMERSON, LAKE & PALMER, ale počúvam dosť muziky z tohto obdobia. Takže je to dobrý postreh. Určite sa u nás dajú v nájsť nejaké odkazy na psychedelické skupiny z Anglicka, na Briana Wilsona či BEACH BOYS, či na temnejšie, komorne rockové veci ako UNIVERS ZERO. Sú to všetko veci, čo mám rád, takže určite z nich niečo presiaklo do toho, čo robíme, aj keď sa nesnažíme vedome niečo znuvuvytvárať či kopírovať. Je to všetko záležitosťou toho, čo nás ovplyvňuje.

T: Keď si dám tvoju predošlú odpoveď dokopy s tvojim vzťahom k elektronickej hudbe, mám pocit, že si človek s otvorenou mysľou. Kedy si začal mať pocit, že chceš tvoriť viac ako „tradičný“ metal, preskúmať odlišné hudobné teritóriá?

Myslím, že to začalo dosť skoro. Náš druhý album bol čisto akustický, a bol to do určitej miery naše vyhlásenie. Chceli sme ľuďom povedať, že sa dá robiť atmosférická, temná hudba, „black metal“ bez toho, aby si dodržiaval konformné pravidlá týkajúce sa toho, ako má znieť. Takže môj záujem v rozširovaní možností zvuku tam bol vždy. A ako plynuli roky, tak sa ku mne dostávalo čoraz viac hudby. V tom čase to boli takmer výlučne temné veci ako Diamanda Galás a podobne. Proste mám pocit, že ťa to trochu otvorí a veci, ktoré idealisticky vnímaš ako veľmi „temné“ sa ukážu ako opak. Máš pocit, že to je len maska – taký mám v súčasnosti pohľad na väčšinu blackmetalových kapiel. Sú to sračky tváriace sa ako „temné“ veci, aj keď v ich vnútri nie je z tej temnoty nič. Nevravím, že hudba musí byť vždy „dark“, ale jednoducho ma podobné veci už nedokážu znekľudniť, sú skôr smiešne.

T: Celé vaše soundtrackové obdobie začalo „Perdition City“, hudbou k akémusi „fiktívnemu“, vnútornému filmu. A tých „dva a pol“ soundtracku k skutočným filmom vám prinieslo slušný rešpekt u nórskej, „nemetalovej“ verejnosti. Ako ste sa k filmu dostali?

V podstate náhodou. Režisér prvého filmu (Steve Ericsson, režisér „Lyckantropen Themes“ – pozn. aut.) nás kontaktoval ako fanúšik. „Perdition Scenes“ bolo do veľkej miery filmovým dielom, veľa ľudí z filmového prostredia si ho všimlo a snáď malo pocit, že im niečo môžeme ponúknuť. A akonáhle sa dostanete k jednému filmu, dostanete sa dovnútra celého priemyslu, kontakty sa nadväzujú ľahšie. Posledný film, na ktorom sme sa v Nórsku podieľali („Uno“, ULVER sa na hudbe podieľali spolu s Tomom McRae – pozn. aut.) sa stal obrovsky úspešným. Získal zopár medzinárodných ocenení a videlo ho pol milióna ľudí, čo je na krajinu s piatimi miliónmi obyvateľov skutočne dosť.

V: Jedna vec sú soundtracky, ktoré si môžu získať ľudí na základe toho, že sa im jednoducho páčil film. No ak berieme v úvahy vplyv albumov ULVER a vaše odlišné hudobné smerovanie... Do akej miery podľa teba na vašu hudbu reagujú ľudia, ktorí si pamätajú vaše metalové obdobie, alebo tvoje účinkovanie v ARCTURUS, či BORKNAGAR a koľko z nich sú naopak ľudia z iných hudobných scén?

Myslím si, že z každého trochu. Je veľa ľudí napríklad z nezávislej scény, ktorí si nás všímajú, alebo začali všímať zopár rokov dozadu. A takisto máme ľudí, ktorí sú s nami od začiatku. Naše publikum je veľmi zmiešané.

V: Sleduješ súčasnú metalovú scénu?

Klamal by som, keby som povedal, že áno. Stále mám rád niektoré metalové kapely, vždy budem mať rád svojich hrdinov z čias, kedy som vyrastal. Myslím, že v tejto oblasti sa deje veľa zaujímavých vecí, no takisto cítim, že veľa vecí, ktoré v metale počujem, sa opakujú, hudba stagnuje a stáva sa nudnou. Takže sledujem najmä inú hudbu.

T: Snáď pred rokom bola na stránkach tvojho labelu Jester Records správa o príprave znovuvydania „Nattens Matrigal“ s orchestrom. Je tento projekt stále v príprave, alebo bol definitívne...

...opustený? To určite nie. Ale môj odhad je, že si ešte vyžiada dlhý čas na prípravu. Sláčiky – v skutočnosti sa na nich nepodieľal orchester, ale kvarteto – sú už nahraté. Ale skutočne máme pocit, že na to, aby to bol naozaj špeciálny kus muziky, potrebujeme ešte čas. Máme isté idey a nádeje, ale nejde o vec, na ktorej by sme pracovali denne, skôr sa k nej raz za čas vraciame a budeme sa vracať až do dňa, keď budeme mať pocit, že je to hotové.

T: Ešte jedna otázka k „Nattens Madrigal“: keď písali hudbu pre túto dosku, mysleli ste pri tom, že pôjde o striktne metalový, surový album? Podľa môjho názoru totiž hudba na ňom obstojí sama o sebe, aj bez metalového zvuku. Vypálilo to tak iba zhodou okolností, alebo ste „ďalšie použitie“ mali v pláne už počas príprav tejto nahrávky?

To je veľmi dobrá otázka (vzdych). Myslím, že od začiatku bol jasný zámer urobiť blackmetalový album. V tom čase sme boli tak kreatívni a schopní písať dobré blackmetalové riffy a zároveň sme vždy vedeli vytvoriť silné melódie. Tam je tá súvislosť. Zvýraznili sme nahrávku blackmetalovým zvukom a prístupom, ale roky po tom sme si uvedomili, že, ako vravíš, tá hudba je skutočne silná a jej „znovuzrodenie“ by mohlo ukázať, že nezáleží, akým zvukom ju zaobalíte.

Ale vždy je zásadné, aké zvuky vyberiete, ako hudbu nahráte, je to významná časť procesu jej tvorby. Aj veľmi mdlá muzika môže znieť dobre, ak ju nahráte tým správnym spôsobom, a naopak. Zvuk je dôležitý. Pre mňa je to možno tá najdôležitejšia súčasť hudby.

V: Keď sme pri minulosti, veľa ľudí si ťa bude pamätať vďaka spolupráci s THE GATHERING na skladbe „Life All Mine“. Ako si sa s nimi skontaktoval? Šlo iba o hudobnú spoluprácu, alebo vás spája aj nejaký bližší vzťah?

Ja som sa s nimi neskontaktoval, to oni sa spojili so mnou.

V: Skutočne? Počul som dokonca o tom, že ste si hudobné podklady posielali a svoje veci nahrávali každý zvlášť.

Áno, je to tak, musel som to robiť vo svojom vlastnom štúdiu. To je skvelé na týchto časoch, nie je problém robiť hudbu s kýmkoľvek, kdekoľvek na svete, vymieňať si súbory e-mailom, wave súbory.

V: Aká bola tvoja reakcia po tom, ako ťa kontaktovali? Máš rád ich hudbu? Stretli ste sa vlastne?

Nie, rozprávali sme sa len po telefóne. Myslím, že sú to skvelí ľudia, navyše veľmi talentovaní. Hrajú hudbu, ktorá je podľa môjho názoru vo všeobecnosti príliš čistá, aspoň na môj vkus. Vieš, robia hudbu na chuť, čo však neznamená, že nie je krásna. Navyše Anneke je fantastická speváčka, bol som naozaj očarený jej hlasom. Takže pre mňa ako speváka to bola príjemná spolupráca.

V: Znamená to teda, že si sa na skladbe nepodieľal autorsky? Tá skladba znie značne ulverovsky...

Nahral som tam klavírnu linku (Garm spieva jej melódiu). Takže klavír a vokály, to je všetko. Možno dôvod, prečo tá skladba znie ulverovsky je... viete, som tam ja.

V: Možno boli inšpirovaní a aj preto chceli, aby si s nimi spolupracoval.

Presne.

T: Zaujímavým faktom na metalovej scéne je to, že mnoho lídrov jednotlivých subžánrov sa metalu úplne vzdialili. Vy, THE GATHERING, ANATHEMA, PARADISE LOST a ďalšie... myslíš si, že metal je len evolučným krokom k inej, možno komplikovanejšej, hudbe?

Nešiel by som tak ďaleko, že by som metal označil len za odrazový mostík. Je to ale zrejme tá najviditeľnejšia extrémna hudba. Je veľmi vizuálna, explicitná a myslím, že z pohľadu istého vývoja človeka sa práve toto páči tým mladším. Keď starneš, začneš oceňovať jemnosť, krehkosť vo veciach. A to sa odráža v tom, ako ľudia tvoria hudbu. Nemyslím, že by išlo o vedomý krok smerom preč, je to časť vývoja vlastného sveta jednotlivca.

T: Zmenil si nejako tvoje názory? Prvé tri albumy boli metalové aj po vizuálnej stránke. Teraz si omnoho „tichší“, ale mám pocit, že tvoj postoj k veciam sa radikálne nezmenil.

Povedal by som, že myšlienky, čo mám teraz v hlave, sú pre mňa ešte nebezpečnejšie než tie, čo som mal v sedemnástich. V tomto zmysle... no skrátka... sprav si obraz sám.

T: Posledná otázka: čo od „Blood Inside“ očakávaš? S akým úmyslom ste album nahrávali, alebo ste mysleli len na seba?

(dlhá pauza) Nečakám veľa, no môžem dúfať. Nie som človek s veľkými očakávaniami. Ale mám nádeje. Dúfam, že sa nájde niekto, kto túto nahrávku ocení. Dúfam, že sa nájdu ľudia, čo pochopia, odkiaľ prichádzame a čo sa to vlastne deje...

V: Garm, veľmi pekne ti ďakujeme, bolo to pre nás oboch cťou. Možno by si na koniec chcel povedať čosi ľuďom, ktorí vás majú radi a možno dúfajú, že vás raz uvidia naživo, ako sme o tom hovorili. Jednoducho nejaký odkaz...

Viete, ako vzor nie som nič moc. Neviem, čo ľuďom povedať. Nie som žiaden vodca. Tým nechcem povedať, že rád nasledujem, no jednoducho nie som žiaden líder, takže takéto veci mi príliš nesedia. Nie som človek, ktorý by ľudí posmeľoval, som skôr dosť negatívny, podľa mňa je všetko nahovno a veľmi čierne. Takže pre mňa (smiech) je veľmi ťažké byť pozitívnym.

V: Tak snáď to zakončíme my. Ďakujeme ti za rozhovor, na Slovensku aj v Českej republike je veľa ľudí, ktorí album ocenia a rozhodne ocenia aj tento rozhovor.

To rád počujem. Ďakujem vám za podporu. Možno sa opäť niekedy porozprávame.

Zhovárali sa Thorn a V-dur.