OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Album „The Musical History Tour“ je soundtrackom ku vzdelávaciemu CD-ROM a holandská skupina THE GATHERING, napriek tomu, že je jeho výhradným autorom aj interpretom, nie je uvedená na jeho prednom obale. To možno považovať za jemné naznačenie, aby sme hudobný výtvor v žiadnom prípade nebrali ako ďalší radový album Holanďanov, napriek tomu, že hlas Anneke van Giersbergen už takmer stelesňuje kompletnú esenciu THE GATHERING a teda jeho prítomnosť nás bude nechtiac otáčať práve týmto smerom. Prečo však nie radovka?
Album, ktorého názov je vtipnou ponáškou na THE BEATLES, je v skutočnosti zvláštny experiment. Od prvej minúty počuť, že vznikal inak, než je u radových albumoch THE GATHERING bežné. Mal by disponovať podobnou charizmou a magnetizmom ako „Souvenirs“, no nedisponuje. Potom by snáď mal byť len akýmsi „backgroundom“, zvukovou stopou, ktorá nepúta zbytočne pozornosť, tú prenecháva skôr zmyslom dôležitým pre zachytenie obsahovej stránky samotného CD-ROMu. Nie, pravda je niekde uprostred. „The Musical History Tour“ je zbierkou jednoduchých kompozícií, ktorých umeleckosť občas ustúpi zvukovej popisnosti, no zároveň aj albumom plným pôsobivých momentov, typickej ľahkosti THE GATHERING a hoci nie priekopnícky, prináša postupy, ktoré sme ešte od tejto kapely nepočuli. Chronologicky postupuje od hudobného vyobrazenia sveta od pravekých čias až po hi-tech posledný track. Kým „Golden Age“ znie ako soundtrack k Age of Empires a pre fanúšika kapely nemá príliš veľkú hodnotu, klavírna „Every Day Is Like A Thousand Years“ s jednoduchým rytmickým loopom, duet Annekinho spevu s Frankovým klavírom „New Horizon“ (niečo medzi „Shrink“ a „Sleepy Buildings“), či záverečná tanečná(!) „Anachrone Circles“, to všetko sú plnohodnotné skladby so všetkým, čo k tomu patrí. Je tu aj viacero takých, ktoré sú „takmer plnohodnotné“, no nemenej pútavé: „Talking About Revolution“ bude odkazom na Tracy Chapman iba vďaka názvu. V skutočnosti ju tvorí perkusívny rytmus, jednoduchý základný motív, dopĺňaný monológmi dvoch hlasov, ženského vo francúzštine a mužského po anglicky. Dôležitosť a naliehavosť témy, pretavená do nikam sa neponáhľajúcej, no veľmi ujasnenej a istej skladby. „Thunder Without Frequencies“ je elégiou druhej svetovej vojny. Zvuky sirén a delayovo navrstvených perkusí, pripomínajúcich výstrely, to všetko plus Anneke. Pre popísanie vokálnej kvality nahrávky stačí spomenúť jej meno, bez zbytočného pátosu, medzi speváčkami ju jednoducho netreba považovať za nič menej, než prvú ligu. „Coldwar Kid“ je miernym sklamaním. Človek by si povedal, že celá genialita KRAFTWERK spočíva v jednoduchom rytme a sci-fi zvukoch. Nie, tak málo naozaj nestačí. Zato posledná „Anachrone Circles“, ako tu bolo už naznačené... Zvuková vedeckosť Holanďanov tu podáva ruku chytľavému a zaujímavému tanečnému rytmu a osobne ma podoba skladby prekvapila oveľa viac, než ktorákoľvek iná netradičná kompozícia THE GATHERING (a že ich už zopár bolo).
Album má cenu najmä pre zberateľov a veľkých fanúšikov THE GATHERING. Niežeby bol zlý, ale niekto, kto nie je dostatočne zbehlý v tvorbe tejto skupiny, si ho príliš neužije. Nie je polovičný, výstižnejšie označenie by bolo možno dvojtretinový (preto aj to hodnotenie), jednoducho stopercentne neradový. Poteší, no najmä navnadí na ďalšiu radovku.
Album má cenu najmä pre zberateľov a veľkých fanúšikov THE GATHERING. Niežeby bol zlý, ale niekto, kto nepozná túto skupinu, si ho príliš neužije. Nie je polovičný, výstižnejšie označenie by bolo možno trojštvrťový, jednoducho stopercentne neradový. Poteší, no najmä navnadí na ďalšiu radovku.
6 / 10
Anneke van Giersbergen
- spev
Frank Boeijen
- klávesy
René Rutten
- gitary
Hans Rutten
- bicie
hosť
Anja Sinnige
- hlas
1. Deer Hunter
2. The Philosopher And The Soldier
3. Every Day Is Like A Thousand Years
4. Medieval City
5. New Horizon
6. Golden Age
7. Talking About The Revolution
8. Lost In Munch’s Scream
9. Thunder Without Frequencies
10. Coldwar Kid
11. Anachrone Circles
Afterwords (2013)
Disclosure (2012)
City From Above (EP) (2009)
The West Pole (2009)
A Noise Severe (2007)
Home (2006)
A Sound Relief (DVD) (2005)
Accessories - Rarities & B-sides (2005)
The Musical History Tour (2005)
Sleepy Buildings (live) (2004)
Souvenirs (2003)
In Motion (DVD) (2002)
Black Light District (MCD) (2002)
Downfall: The Early Years (2001)
if_then_else (2000)
Superheat (live) (1999)
How To Measure A Planet? (1998)
Nighttime Birds (1997)
Mandylion (1995)
Almost A Dance (1993)
Always (1992)
Moonlight Archer (demo) (1991)
An Imaginary Symphony (demo) (1990)
Vydáno: 2005
Vydavatel: Wim Kratsborn & Psychonaut Records
Stopáž: 46:31
Tož děcka, pěkné je to, trochu ulverovská atmosféra a teď už nostalgický hlas Anneke, hezkééé...
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.