SKYFORGER sa v blízkom čase chystá na mini turné po Čechách a Slovensku, pri tejto príležitosti som sa rozhodol, že túto bandu vyspovedám. No keďže som o nich nič nevedel a nechcel som stvoriť ničnehovoriaci a nudný rozhovor, tak som oslovil naslovovzatého odborníka na túto kapelu, Martina Lukáča z NOMENMORTIS. Takže na jednej strane historik Martin a na strane kapely Peter, ktorý má v tejto oblasti tiež slušné vedomosti. Ani som netušil, aký zaujímavý rozhovor sa takto podarí spáchať. Veď môžete sami posúdiť.

Možno začnem trochu zvláštne, ale predsa len – SKYFORGER existuje od roku 1995 (a to nepočítam vašu predošlú kapelu GRINDMASTER DEAD), oslávili ste už teda vaše 10. výročie? A ako tá oslava, ak niečo také prebehlo, vyzerala?

Zdravím! Volám sa Peter, som spevákom SKYFORGER, pokúsim sa teda odpovedať na tieto otázky. Viem, že som sa s odpoveďami veľmi neponáhľal, naozaj ma to mrzí, ale v poslednom čase som v práci fakt zaneprázdnený a po príchode domov bývam stále uťahaný. Áno, 10. výročie sme oslávili vo februári tohto roku koncertom v Rige. Myslím, že to bol fajn večer, klub bol úplne natrieskaný a prišlo viac ako 400 ľudí. Hrali sme aj nejaké nové veci a koncert bol ako mix medzi všetkými našimi albumami. Bola to jednoduchá oslava bez akýchkoľvek problémov.

Pokiaľ viem, čaká vás prvý koncertný výlet na Slovensko počas vašej kariéry, čo teda očakávate od krajiny, koncertu a publika? Máte nejaké informácie o Slovensku a tunajšej metalovej scéne? Počuli ste nejaké tunajšie skupiny a vedel by si našu scénu porovnať s tou vašou?

Úprimne, vôbec neviem, čo máme očakávať, haha. Dúfame, že tu bude riadne publikum, ktoré naša hudba zaujme. Môžem povedať len toľko, že budeme hrať s najväčším nasadením, akého v ten deň budeme schopní, bude to totiž posledný deň turné a ktovie, či sa to neodrazí na mojom hlase. Ale vynasnažím sa dostať zo seba to najlepšie a zanechať vo fanúšikoch čo najlepší dojem. Slovensko je v rámci metalu pre mňa dosť neznámym územím, myslím, že na vašu scénu fakt nie som odborník, poznám SANATORIUM, lebo s nimi sme raz hrali koncert. Zdá sa mi, že vaša scéna je oveľa lepšia a rozvinutejšia ako naša. Lotyšsko je malá krajina a máme tu len pár skupín.

Ako si spomínaš na európske turné, ktoré ste už odohrali, myslím, že ste prvou lotyšskou skupinou, ktorej sa niečo také pošťastilo? Stavím sa, že za tým, že SKYFORGER je jednou z prvých pobaltských bánd, rešpektovaných na európskej scéne, je množstvo tvrdej práce. To isté platí aj pre vašich krajanov NEGLECTED FIELDS. A ako si spomínaš na vaše vystúpenie na minuloročnom Open Hell Festival v Čechách?

Turné si pamätám ako dosť zábavné akcie, ale zároveň pre mňa znamenali tvrdú prácu. Stále si musím dávať pozor na hlas a niekedy ochoriem, ostatní členovia mi teda dávajú lieky, takže môžem vstať a hrať. Šnúry sú dobré a potrebné, len preto ich hrávame. Veru, príprava takýchto dobrodružstiev vždy stojí veľa času, práce a niekedy je kvôli tomu dokonca napätie vo vnútri kapely. Vďaka za tvoje uznanie, snažíme sa, ako sa len dá. Máš pravdu, NEGLECTED FIELDS sú takisto veľmi známou bandou od nás. Open Hell nebol naším najlepšie odohratým festivalom, aspoň ja mám ten pocit. To preto, lebo na ceste tam sme strávili dva dni a celý čas sme nemali na práci nič iného, len vypiť nejakých 25 fliaš vodky. Takže pri príchode sme boli dosť zdevastovaní a opica nám vydržala po zvyšok víkendu. To ani nespomínam dobré a lacné české pivo, ktoré sme celý čas pili…Náš gitarista si okrem toho náhodou vyrobil úraz na nohe a na pódiu sa nemohol hýbať. Ale publikum bolo myslím divoké a veľmi fajn a tento festival si vždy budem pamätať ako profesionálne organizovaný a oddaný podzemnej metalovej scéne!

Keďže mám všetky vaše nahrávky a tak trochu, ale nie zas nejako veľmi, poznám lotyšskú scénu, môžem povedať, že môj pobaltský “pohanský best-of” pozostáva zo SKYFORGER, litovských OBTEST a estónskych METSATÖLL. Ako vašu pozíciu u vás doma, ale aj v celom Pobaltí, vidíte vy sami? Počul som, že ste získali čosi ako lotyšskú obdobu Grammy, mohol by si o tom povedať niečo viac? Aké kapely okrem vás boli nominované?

Áno, každá z krajín má dobrú pohanskú bandu a tvoj top je presný. Je smutné, že v Lotyšsku tých pohanských skupín nie je viac. Tu u nás sme veľmi známi a máme tu tiež dosť oddaných fanúšikov. V iných štýloch u nás takisto existujú kvalitné skupiny. Tá vec s Grammy – haha – bola národná lotyšská hudobná cena a my sme dostali ponuku naživo zahrať jednu skladbu v našej štátnej televízii. Nominovali nás v dvoch kategóriách - najlepšia rocková skladba a najlepší rockový album. Nevyhrali sme nič, pretože aj u nás má tieto veci v rukách hudobná mafia, ale aspoň sme im ukázali, ako dočerta vyzerá ozajstný rock! Zvyšok nominovaných tvorili uhladené rock/popové sračky, ktoré nestoja ani za vymenovanie. Pre niektorých ľudí to bol kultúrny šok, ale myslím, že pre nás táto vec znamenala novú skúsenosť a ďalšiu formu promotion.

Po vydaní dema “Semigall’s Warchant” ste sa rozhodli upustiť od angličtiny (hoci už na páske bola väčšina skladieb v lotyštine) a spievať v rodnom jazyku. Čo bolo za týmto rozhodnutím, možno niečo ako snaha predstaviť vaše dávne korene autentickejšou formou? Myslím si, že vaše skladby znejú výborne, ale nestretli ste sa náhodou aj s negatívnymi reakciami na “jazyk, ktorému nikto nerozumie”?

Môj osobný názor je, že po anglicky nikdy nebudem spievať nejako dobre a nepatrí sa ľudí takto strašiť. Preto som sa obrátil k pre mňa prirodzenejšej lotyštine. Takto si tiež ľahšie zapamätám texty, spoluhráči ma môžu sprevádzať v refrénoch atď. Predpokladám, že mnoho skupín sa k angličtine uchyľuje hlavne preto, lebo sa chce čo najviac zviditeľniť po svete a toto je predsa len medzinárodný jazyk. Alebo chcú predať viac albumov. Nič z toho nie je náš prípad, sme spokojní s tým, čo máme a sme hrdí na náš jazyk. Ak niekto spieva svojou rodnou rečou, dodáva mu to na originalite. Zaznamenali sme len pozitívne ohlasy, nikto sa nesťažoval. Pre našich zahraničných fanúšikov sú v booklete preklady, takže vedia, o čom tie skladby sú.

Keď sme pri jazyku, v ktorom spievate – je to moderná lotyština, alebo nejaký dialekt? Tých, pokiaľ viem, je na území Lotyšska niekoľko. Alebo je to niečo staršie, tie slová môžu byť v reči Zemgalov (jeden z baltských kmeňov, obývajúcich územie Lotyšska od eneolitu po stredovek, preslávený odporom voči pokresťančovaniu nemeckými križiakmi), keďže práve tento národ ste zvečnili zvlášť na svojich prvých nahrávkach ? Existujú hoci len zlomky ich jazyka, zachované v písomnej forme?

Ide o modernú lotyštinu, žijeme totiž v centrálnej časti krajiny a tu sa rozpráva práve takto. Každý kút Lotyšska má odlišný dialekt a občas sa dostaneš do miest, kde domácim rozumieš len s problémami. Používam tiež dávne formy starých slov, ktoré ti tu teraz sotva môžem priblížiť. Ak natrafím na slovo, ktoré sa hodí do môjho konceptu tej-ktorej piesne, použijem ho. Jazyk Zemgalov bol určite od súčasnej lotyštiny ešte odlišnejší, ale musíme brať do úvahy aj to, že jazyk, tak ako dieťa, sa vyvíja a rastie zo dňa na deň. Je to nikdy nekončiaci proces. Ak by niekto z dávnych bojovníkov žil dnes, stavím sa, že z toho, o čom sa rozprávame, by nerozumel nič.

Aký bol osud Zemgalov (“Semigallians” sú, ak sa nemýlim, v origináli Zemgalovia-Zemgaleši) po roku 1300, keď ich územia zabral nemecký rád Mečových rytierov? Žijú ich potomkovia dodnes, povedzme ako jeden z koreňov modernej lotyšskej populácie, alebo sa rozplynuli v histórii?

Napísal si to správne, ich lotyšské meno je Zemgalieši, “Semigall” je anglická forma ich mena. Územie súčasného Lotyšska museli opustiť, pretože moc kresťanských rytierov bola príliš veľká, získali presilu. V boji nemohli pokračovať aj kvôli rozdielnej technologickej úrovni. Na konci teda spálili všetky svoje hrady, ktoré ešte zostali nedobyté, zhromaždili národ, odišli na Litvu a pridali sa k Litovcom. Pozícia Litvy bola v tej dobe silnejšia a útokom Mečových bratov Litovci dokázali vzdorovať po stáročia. Neodišli však všetci a mnohí sa neskôr aj vrátili, tento kmeň región obýval vždy. Môžeme teda povedať, že sme vzdialenými potomkami udatných Zemgalov

Máš nejaké vedomosti o tom, aké vzťahy panovali medzi ugrofínskymi kmeňmi v Estónsku a baltskými kmeňmi v Lotyšsku a na Litve pred švédskou a nemeckou inváziou v 13. storočí? A aká je vzájomná zrozumiteľnosť medzi lotyštinou, litovčinou a prípadne vyhynutou pruštinou?

Boli to blízki priatelia a obchodní partneri. Občas medzi sebou bojovali, niekedy sa zase spojili proti väčšiemu nepriateľovi, vždy sa to menilo. V tých časoch boli ugrofínske kmene skôr priateľmi ako nepriateľmi. Lotyšský jazyk je veľmi podobný litovskému, ale úplne odlišný od reči ugrofínskych kmeňov. Pruština bola tretím baltským jazykom, ale keďže Prusi boli vyhladení pred mnohými storočiami, ťažko môžeme povedať, ako znela.

Vaše demo a prvý album sa venujú udatnosti Zemgalov, druhý album hovorí o lotyšských strelcoch, ktorí bojovali v 1. svetovej vojne, zatiaľ čo tretí album, rovnako ako akustické CD “Zobena Dziesma” boli viac o mýtických príbehoch a živote vašich pohanských predkov. S akou textovou inšpiráciou sa pohráte v prípade vášho ďalšieho albumu? A mohol by si už niečo povedať o hudobnom smerovaní vašich nových skladieb, napríklad o tom, v akom pomere sa tam ocitne metalová a folklórna zložka?

Nuž, týmto si ešte sám nie som istý, haha. Zdá sa mi, že si sa trafil s otázkou o dávnych Prusoch. Už dlho si želám napísať album o nich a o ich osude. Myslím, že by to bola úplne nová téma, taká, akej sa doteraz nikto nedotkol. Stále neviem, či si ju zvolíme za hlavnú os príbehu, čas ukáže. Pokiaľ ide o hudbu, máme už hotové štyri nové skladby a môžem povedať, že nový materiál sa ponesie viac – menej v duchu “Thunderforge”. Nebude vyslovene rýchly a agresívny, skôr rytmický a ťažký, s množstvom rifov, ktoré budú zvádzať k mláteniu hlavou. Možno prídeme s väčším včlenením thrashových zvukov v kombinácii s folklórnymi melódiami. Vo všeobecnosti sme otvorení všetkému a určite sa nebojíme nijakého experimentu. Myslím, že základom štýlu SKYFORGER je to, ako mixujeme všetky žánre dokopy, z každého kúsok. Dúfam, že prídeme zas aj s niečím novým.

“Zobena Dziesma” je album tak trochu neobvyklý ešte aj pre folklórom ovplyvnenú (pohanskú) metalovú skupinu, keďže obsahuje čistý dávny folklór. Kde ste našli skladby, ktoré ste na toto CD nahrali a ktoré z nich sú najstaršie? Sú tam len staré lotyšské piesne, alebo aj niečo v inej pobaltskej reči?

Určite, ale zase – bolo to niečo, čo od nás málokto očakával a my sme si takto dali prestávku v skladaní metalových albumov. O piesňach, ktoré by som rád nahral, som rozmýšľal dlhší čas a náš akustický playlist pomaly rástol. Sú to len piesne o vojne, láske k rodnej zemi a dávnej mytológii. Najprv sme ich hrávali na koncertoch a neskôr sa nám zdalo prirodzené, že ich nahráme aj na album. Ide o naše národné folklórne piesne a každý si ich môže spievať a zahrať po svojom. My sme si ich prispôsobili duchu SKYFORGER a určite je v nich kus z našej interpretácie. Neviem, aké staré sú, určite dosť, možno 500 rokov. Otcovia ich odovzdávali synom, až ich nakoniec niekto zapísal. Jedna z nich je v istom lotyšskom dialekte a posledná po litovsky.

Ako vidíš rolu lotyšských strelcov nielen v 1. svetovej vojne, ale aj v Októbrovej revolúcii? A čo by si povedal o ľuďoch z Pobaltia, bojujúcich na strane Nemcov v 2. svetovej vojne? Je pochopiteľné, že k Nemcom sa pridali hlavne kvôli útlaku zo strany sovietskej vlády, keď Rusi v roku 1940 Pobaltie obsadili, ale z môjho pohľadu to predsa len vyzerá ako pridanie sa k jednému zlu v záujme boja s druhým.

Keď strelci dobojovali u nás doma, rozdelili sa a mnohí z nich sa stali profesionálnymi vojakmi. Ako vieš, komunistické myšlienky boli vtedy nové a mnohým pripadali sľubné, niet teda divu, že aj medzi strelcami sa našli dobrovoľníci, bojujúci za túto ideu. Dnes môžeme povedať, že táto ideológia bola falošná. Takže neskôr časť lotyšských strelcov bojovala v mene komunizmu, ale, koľká irónia, “za odmenu” ich Rusi všetkých v 30. rokoch pozabíjali.

Ak sa niekedy chceme dozvedieť ten či onen dôvod niečoho, je vždy dobré poznať históriu. Keď Rusi v roku 1940, ešte pred vypuknutím vojny s Nemcami, obsadili Lotyšsko, čoskoro bolo zjavné, že sú pre náš národ väčším nebezpečenstvom, než čokoľvek predtým. Predtým sa nikto nedopustil takých krutých deportácií a v zásade bolo jasne dané najavo, že nezávislosť sa skončila a je čas vrátiť sa do lona impéria. Nie je teda žiadnym prekvapením, že inteligentnejších a nie až takých krutých nemeckých vojakov tu vítali ako spasiteľov pred smrteľnou hrozbou. To však tiež nebolo dobré, pretože mali vlastné plány a mnoho našich mladých ľudí sa v nemeckých oddieloch ocitlo len preto, lebo nemecká armáda začala trpieť nedostatkom ľudí. Preto v obsadených krajinách Nemci začali do armády odvádzať domácich obyvateľov. Takýchto oddielov bolo mnoho a každá krajina má v tomto smere vlastný príbeh. Takže s tým väčším a menším zlom máš pravdu. Lotyši nemali inú voľbu. Jedna vec je ale istá, nikdy nebojovali pre armády okupantov, ale len za slobodu vlastnej krajiny. Mnohí neskôr dezertovali a radšej žili skrytí v lesoch, než by bojovali za záujmy nejakých neznámych krajín.

Počas Stalinovej vlády boli tisíce Lotyšov deportovaných na Sibír, zasiahlo to aj vaše rodiny? A čo sa stalo s tým, ktorí prežili tábory, vrátili sa domov?

Áno, tisíce a tisíce našich ľudí deportovali do veľmi vzdialených sibírskych regiónov, kde nebolo nič, len pustá pláň, nejaký drevený dom a tridsaťstupňový mráz. Mnohí sa tam ocitli v letných topánkach, s malými deťmi a starými rodičmi. Tých, ktorí neprežili a zahynuli počas cesty, skrátka vyhádzali z vlakov. Mnohé lotyšské rodiny majú záznamy o starých rodičoch, ktorí tam boli a po 10, 15 rokoch prežil možno jeden z desiatich deportovaných. Bol to cielený útok so zámerom zničiť životnú silu najlepších mužov krajiny. Namiesto nich tu priviedli mnoho ruských imigrantov a tiež sem presídľovali zločincov. To sa takisto dialo so záujmom škodiť. Po Stalinovej smrti, keď sa režim trochu uvoľnil, komunisti pomaličky dovolili ľuďom vrátiť sa do starej vlasti. Navrátilcov však po celý život ostro sledovala KGB. Nikdy nedostali šancu žiť vo väčších mestách, vycestovať z krajiny, postaviť si poschodový dom, mať auto a podobne. Toto je len príklad, ako komunisti plánovali zničiť naše nezávislé krajiny. Jediným dôvodom takýchto krutých akcií boli pažravosť a ekonomické záujmy. Za tieto zločiny proti ľudskosti sa doteraz nikto ani len neospravedlnil.

Máte u vás pomerne silnú ruskú menšinu, aký je tvoj názor na týchto ľudí? Správy, ktoré sa dostanú k nám, o nich hovoria ako o obyvateľoch 2. kategórie, s obmedzenými právami, ale naozaj neviem, aká je situácia v skutočnosti.

Nuž, realita je asi taká, že oproti tomu, čo sa deje v Rusku, si tu žijú ako v raji. Zo správ vieme, že v Rusku sú nízke platy, mnoho ľudí je bez práce atď. Tunajší Rusi majú prácu, majú pozemky, majetok, deti sa môžu učiť v ich školách, majú ruskú televíziu, rádiá, okolo 80 novín a podobne. Jedinú vec, ktorú nemôžu získať a veľmi ich to škrie, je občianstvo. To majú len tí, ktorí tu žili do roku 1940 a ich deti. Takže ak by si sem v 80. rokoch prišiel z nejakého ruského mesta, občianstvo dostať nemôžeš. A nemôžeš voliť ani vstúpiť do armády, to je všetko. Rusi teraz taktiež potrebujú víza pri návšteve krajín Európskej únie. Môžu si však zažiadať o naturalizáciu, naučiť sa jazyk, absolvovať výuku dejín a potom legálne získať občianstvo. Mnoho a mnoho Rusov však toto nechce, pretože za svojho prezidenta považujú ruského prezidenta a lotyšský jazyk je pre nich akýsi veľmi ťažký, hoci tu žijú celý život. Je fenoménom modernej doby, že 15 rokov žijú v nezávislej krajine, ale nie sú schopní naučiť sa jej úradnú reč. Predpokladám, že napríklad vo Veľkej Británii alebo v Nemecku by niečo také nebolo možné. Ak im ponúknu návrat do Ruska, nikto z nich nemá záujem, pretože u nás je oveľa lepšie. Ruská propagandistická mašinéria ich využíva ako prostriedok na realizovanie svojich zámerov, pretože Rusi sú na smrť urazení, že všetky pobaltské krajiny vstúpili do EÚ a NATO. Odporúčam nevenovať veľa pozornosti takým kravinám o otrokoch druhej kategórie, nič také tu nemáme, ide len o syndróm urazeného decka.

Pre skupinu, hlboko zakorenenú vo vlastnej dávnej histórii a tradíciách, je používanie pohanských symbolov dosť pochopiteľné. Na vašich nahrávkach som vždy vídal označenie “No nazi stuff here”. Používate ho dodnes, alebo si už ľudia uvedomujú, že ohňový kríž vo vašom logu sa nerovná symbolu, ktorý všetci poznáme z čias Tretej ríše? Ako často musíš vysvetľovať toto?

Nie, tento slogan už nepoužívame, pretože si myslím, že po 10 rokoch existencie sme ľuďom dokázali, kto a o čom sme a že nepodporujeme žiadne nacistické idey. Je to len všeobecne rozšírené nepochopenie na základe malého ohňového kríža v našom logu. Ide o jeden z našich národných pohanských symbolov a nie je naša vina, že nacisti si ho pred 2. svetovou vojnou prisvojili a pošpinili ho. Myslím, že symboly nemôžu za nič, vinní sú ľudia, ktorí ich používajú. Prečo nikto nechce z histórie vykázať symbol hviezdy? Komunisti ho používali kdekoľvek, kde zabíjali a deportovali milióny ľudí. Musím to vysvetľovať v každom druhom alebo treťom rozhovore, takže ti môžem povedať, že takýmito otázkami bývam na smrť znudený.

Aký je tvoj názor na, nazvime to povedzme politické idey “rasovej teórie”, nešikovne skrývané za vlastenectvo, rešpekt voči predkom a prírode a predávané ako “pohanstvo”? Myslíš si, že hudba je adekvátnym poľom pre akýkoľvek druh politického radilalizmu (jasné, nie je to priam najhorší spôsob propagandy, zvlášť medzi teenagermi)?

Myslím si, že tieto idey a teórie sú skutočné nezmysly a my žiadne takéto falošné veci nepodporujeme. Naša kapela vždy bola o histórii a nepolitických témach – to by som rád povedal v prvom rade. Máš pravdu, mladých to touto cestou osloviť dokáže a potom sa môžu obrátiť k nejakým hlúpym myšlienkam. Zdravý patriotizmus je dobrá a dokonca potrebná vec, ale to neplatí pre hlásanie nejakej ideologickej nadvlády nad inými rasami alebo národmi. To je niečo, čo sme zažili na vlastnej koži a v tejto modernej dobe by bolo dobré s takýmito záležitosťami skoncovať.

Na záver sa ešte na chvíľu vrátime k hudbe. Budete tu na turné, čo bude nasledovať po ňom, keď sa vrátite domov?

Po návrate zo šnúry budeme chvíľu oddychovať a potom nahráme nejaké bonusové folklórne skladby pre reedíciu nášho akustického albumu. Chceme ho vydať ako sa patrí, pre holandské vydavateľstvo, ktoré nedávno odštartovalo svoju činnosť. Potom pomaly začneme pracovať na skladbách na ďalšie CD a od budúceho februára opäť začneme intenzívne hrať turné. To je všetko, čo v tomto momente môžem povedať. Toto jesenné turné hráme s dvomi českými pohanskými blackmetalovými skupinami a po prvýkrát sa vážnejšie predstavíme v Čechách a na Slovensku. Dúfam teda, že bude dobré a my vašim metalovým fanúšikom predvedieme lotyšský metal!

Fajn, to je z mojej strany všetko, vďaka za tvoj čas, veľa šťastia a na záver priestor pre teba. Vďaka za podporu a dúfam, že sa všetci uvidíme na koncerte v Košiciach! Majte sa dobre! Nič nie je zabudnuté, nič nebude zabudnuté!

Mne neostáva nič iné, ako poďakovať Martinovi za výborne otázky (a preklad) a Petrovi za ešte lepšie odpovede.