Druhý diel úspešneho predstavenia „Black Metal Inferno“ sa stal vlastne poslednou kovovou akciou v priestoroch súčasného Butterfly klubu. Takže cieľom bolo zakončiť túto éru koncertov v Košiciach, pokiaľ možno dôstojne. Súpiska mala ambíciu tento cieľ splniť, ale človek mieni a „osud“ mení. Tak sa hneď úvodom stalo, že kapely ANCESTRAL VOLKHVES a PROGLAS nedorazili a THE CRYPT zostali visieť s pokazeným autom na kruhovom objazde. Ten našťastie od miesta konania nie je až tak ďaleko a po týchto peripetiách mohli koncert aj s patričným časovým oneskorením pomaľovaní chlapci zahájiť.

THE CRYPT sa snažia svoju tvorbu od debutového albumu stále komplikovať a približovať sa od archaického poňatia blacku skôr k tomu modernejšiemu. To sa im aj k môjmu prekvapeniu miestami celkom darilo. Zvuk síce nebol stopercentný, ale snaha, nasadenie a i  zlepšujúca sa technika hry sa kapele nedala uprieť. Hrali sa nové skladby, ktoré nepostrádali variabilitu a osobne si myslím, že ak sa „krypťáci“ vzdajú všetkých tradičných blackových klišé a budú pokračovať v nastolenom trende, tak to bude dobré.

BLOODHUNT sledujem už pekne dlhú dobu a musím povedať, že od vystúpenia k vystúpeniu zrejú ako víno. Aj keď plagát hovorí o blacku, tak kapela je už svojou tvorbou ďaleko mimo, čo je len dobre. Atypický zvuk gitár, riffy mixujúce rôzne metalové štýly od thrashu cez death až po černejšie odtiene extrémov. Ultrarýchle sypačky sa nekonali a chlapci skôr vsádzajú na moderné vyznenie v stredných tempách s dôrazom na kompozičnú stránku veci. Zvuk bol chrobačný, no v konečnom výsledku presvedčivý, hlavne ma potešila vytiahnutá a perfektne čitateľná basgitara (čo na koncertoch nebýva častým javom). Na druhej strane sa vo finálnom mixe temer stratili sample a klávesové linky z playbacku a druhá gitara miestami zanikala. Záver vystúpenia patril tradične coveru od ANATHEMY a chlapci sa so súčasným setlistom aj rozlúčili; do budúcnosti sa môžme tešiť na nové skladby i album.

INFER je v Košiciach už veľmi známa veličina. Tentokrát sa predstavili s novým basákom a prevažne s novým materiálom, čo sľubovalo slušnú smrť. Už od úvodnej skladby z debutu bolo jasné, že sa to absolútne splní. Po nej nasledovali nové skladby, určené pre ďalší album a môžem povedať, že materiál určite za debutom nebude zaostávať. Nové záseky si so starými určite v ničom nezadajú, čo sa extrémnosti týka, ale je patrná snaha o presun k pestrejším kompozíciam a pútavejším riffom a rytmom, čo je len dobre. Záver vystúpenia patril patril coveru od BEHEMOTH – „Decade Of Therion“. Musím uznať, že INFER v súčasnej podobe s basgitarou mi koncertne sedia viac. Jediným negatívom bol v niektorých partoch neprehľadný zvuk, čo sa ale pri tak extrémnej produkcii a podmienkach dá pochopiť. V každom prípade jeden z vrcholov večera.

ADULTERY neboli v Košiciach prvýkrát a od posledného vystúpenia sa toho až tak veľa nezmenilo. Nemám vzťah k tejto forme prezentácie pagan blacku. Chvíľami sa to dá, ale častokrát vtieravé až naivné opilecké melódie nesedia môjmu vkusu. Kapele sa, ale nedalo uprieť nasadenie, vyvážený zvuk a energia, ktorá z pódia sršala. Došlo aj na akustické predely a na cover známej slovenskej ľudovky „Hej tam hore na Považí...“, kde sa zapojilo (tak ako minule) aj publikum.

O finále sa samozrejme postarala hlavná „hviezda“ večera – SKYFORGER. Základným kameňom pre dobré pódiové prevedenie svojej tvorby predstavuje vždy zvuk. Ten bol u Lotyšov jeden z najlepších, ak nie najlepší, aký som mal možnosť zažiť. Veľký podiel mal na tom vlastný zvukár kapely, ktorý vedel všetko nastaviť tak, aby sa nič nestratilo a všetky nástroje vynikli s patričnou silou. Výkon pätice na pódiu v ničom za zvukom nezaostával, jednotlivé skladby boli zahrané presne, vrátane všetkých melodických spevov, akustických nástrojov (píšťala, gajdy a ešte niečo) a taktiež nevynechaných sól. SKYFORGER nehrajú zložitú hudbu, ale dočkali sme sa stopercentného prevedenia. Hralo sa naprieč všetkými albumami, od blackom zaváňajúcej prvotiny až po metalovú novinku. Folková melodika a inšpirácie dodávali skladbám veľmi pozitívny náboj a silu, ktorá sa odrazila aj v rozhýbanom publiku. Živé prevedenie skladieb ako „When Ûsins Rides“, „The Shortest Night of the Year“, „Kurshi“ a ďalšie vo mne zanechali silný dojem. Nech si hovorí, kto chce, čo chce o nejakom agre a podobne, toto predstavenie obsahovalo všetko, čo od kovovej hudby očakávam – mohutnosť, energiu, melodiku a atmosféru. Lotyši zabezpečili viac než dôstojnú bodku sezóny a nezostáva len veriť, že sa tu ešte ukážu.