Spolu s jedným z prvých tohtoročných mrazov k nám na Slovensko prikvitla aj príjemne extrémna zostava na čele s legendárnou strašidelno-metalovou úderkou MORTICIAN. Bratislavský návštevník rockových koncertov určite privítal presunutie konania koncertu do najlepších možných priestorov – obľúbeného a vyhľadávaného klubu Babylon.

S dvojhodinovým meškaním nastupujú po deviatej na pódium žilinské brutal-deathové hviezdy SANATORIUM, aby stovke prítomných fanúšikov extrémnej hudby predviedli vcelku vydarené vystúpenie. Od začiatku zaujal výborný zvuk a prvé náznaky profesionálne zvládnutých svetelných efektov. V zostave slovenskej deathmetalovej jednotky je najväčším profíkom bezpochyby spevák Martin. Na albumoch zachytené brutálne hrdelné prejavy znejú naživo ešte surovejšie a lepšie, nehovoriac o slušne zvládnutej pódiovej prezentácii evokujúcej (vďaka efektným náznakom úderov päsťou okolo vlastnej hlavy) gorilieho samca v poslednom štádiu depresie. Horšie je to však s ďalšími členmi kapely – najmä s tými mladšími, ktorí si pódium očividne pomýlili s detským ihriskom. Šťuchanie, sácanie a naháňanie sa medzi káblami by som uvítal u neo-punkových šarvancov, nie deatherov, ktorí sa prezentujú šťavnatými kúskami ako „Desecrated-Decapitated“, „Oral Fistfuck“, „Fetus Rape“ či „Killing“.

BLOOD RED THRONE boli v tomto smere iná káva. Efektné rozostavenie sa na „značkách“ doplnené synchronizovaným roztáčaním dlhých hrív dodávalo ich koncertnému setu potrebnú vizuálnu atraktivitu. Žiaľ, zostalo iba pri nej. Tchort a jeho družina produkujú pomerne nezáživný death metal amerického „old school“ vzoru mixnutého severskými vplyvmi zúčastnených muzikantov. Miestami mi pripomínali podstatne slabšiu verziu mnou nedávno recenzovaných Amíkov PATHS OF POSSESSION, prípadne menej melodických a viac na rytmus a riffy zameraných AMON AMARTH. Išlo v každom prípade o profesionálne zohranú kapelu, no rozhodne nič, po čom by som po koncerte za každú cenu pátral.

O novom albume „Words That Go Unspoken, Deeds That Go Undone“ anglických šialencov AKERCOCKE sa medzi odborníkmi hovorí naozaj v superlatívoch. Zachytil som dokonca označenie „stav britského metalu v roku 2005“. Majú sa anglickí žurnalisti a metaloví fanúšikovia čím chváliť? Veru že hej! Charizmatický spevák a gitarista Jason Mendonca uviedol vystúpenie tým najkratším introm, aké som kedy zažil – odgrgol si hlasno do mikrofónu a AKERCOCKE spustili. Smršť, brutalita, bolesť týraných hudobných nástrojov v tomto metalovom uragáne boli naozaj fascinujúce. Spôsob, akým AKERCOCKE mixujú death a black metal s progresívnym rockom a miestami až psychedelickými pasážami v súčasnosti márne hľadá seberovných. Snáď len americkí BETWEEN THE BURIED AND ME môžu na nahnevaných Angličanov hľadieť z výšky. Aj to len vďaka efektívnemu zakomponovaniu brutálnych HC postupov a kvalitnejším čistým vokálom. Vrchol večera bol teda jasný, nečakal som, že by MORTICIAN mohli priniesť niečo zaujímavejšie.

Zvlášť s ohliadnutím na fakt, že zostavu newyorských priaznivcov hororových filmov nezmyselne oslabil dva dni pred bratislavským koncertom spevák a basgitarista Will Rahmer, keď v Poľsku s nožom v ruke ukradol taxikárovi jeho zdroj obživy. Čitateľov Metalopolisu o tejto skutočnosti veľmi promptne informoval flexibilný tím novinkárov, v Babylone sa preto našlo iba zopár jedincov, ktorí boli prekvapení, keď im pred vystúpením MORTICIAN jedna z tamojších barmaniek oznámila Willovu absenciu bez bližšie špecifikovaných dôvodov. Basgitarové a spevácke party si tak rozdelili členovia BLOOD RED THRONE a AKERCOCKE. Veľkou dilemou pre mňa zostáva, či to bezproblémovo zvládli z dôvodu svojej muzikantskej šikovnosti, alebo skôr jednoduchosti materiálu hororových klasikov. Najväčšiu odozvu u roztancovaných divákov zaznamenali kúsky z už legendárnych krvavých hodov „House By The Cemetery“ či „Hacked Up For Barbecue“. Strašidelné intrá boli miestami zaujímavejšie ako pomerne primitívne dvojminútové kompozície, zvlášť zábavne pôsobil viac ako stokilový gitarista Roger Beaujard, keď recitoval spolu s aktérom jedného z vybraných filmov zimomriavkové pasáže o Texaskom masakre motorovou pílou a ukazoval pritom paroháčov fanúšikom pod pódiom. Neviem, či by MORTICIAN s Willom Rahmerom pôsobili menej rozpačito, no po ich bratislavskom koncerte vo mne stále pretrváva pocit, že v prípade tejto kapely ide o „kult“ vytvorený vskutku nevysvetliteľným a záhadným spôsobom.

Fotografie: www.akercocke.com