Firma Surrealm začínala v roku 1995 ako jednočlenný projekt mladého Holanďana Hansa Nagtegaala. Spočiatku sa zaoberala grafickým dizajnom a návrhom webov, no čoskoro sa pretransformovala na poskytovateľa služieb spojených s technickou stránkou koncertov a turné. Hans patrí k „bezmenným“ ľuďom, ktorých vidíte pobehovať po pódiu pred koncertom veľkých metalových hviezd. Dnes už je skúsený cestovateľ a zaneprázdnený tour manager (so všetkým, čo si pod týmto pojmom predstavíte). Vo svojom nabitom programe si však našiel čas zodpovedať zopár otázok.
V prvom rade, ako sa človek stane gitarovým technikom, či pódiovým manažérom? Ako si sa k takémuto životu dostal? Predchádzala mu tvoja láska k hudbe, či vízia dobrodružného života nomáda?
Chceš dlhú, či krátku verziu? Moja spolupráca s kapelami začala v roku 1995. Vtedy to bolo najviac zo všetkého o takom tom „hej, toto sa mi celkom páči, sem chcem patriť“. Ešte som študoval informatiku a psychológiu, nemal som však predstavu o tom, čo budem naozaj robiť. Štyri roky som strávil v Taliansku, no začal som mať klasického „jobu“ plné zuby a rozhodol som sa skúsiť ísť zarobiť peniaze na turné s nejakou kapelou. Vtedy som si uvedomil, čo chcem robiť. Moja práca je mojim koníčkom a vášňou. Mám rád hudbu a organizovanie. Rád som „skrytá sila“ (alebo skôr „záchranná sieť“, ako ma volajú niektoré kapely), rád sa starám o veci. To všetko je v mojom živote kľúčové. Našťastie sa mi podarilo zariadiť si, aby som sa tým mohol živiť.
Surrealm je tvoj vlastný projekt?
Áno, vznikol už vtedy v Taliansku. Rozbehol som ho ako firmu jedného človeka, ktorá sa starala o obaly albumov a webstránky kapiel. Keď sa na to pozerám spätne, bol to jednoducho ďalší spôsob, ako sa udržať v kontakte so skupinami, keď som s nimi nemohol byť počas koncertov.
Predpokladám, že ako gitarový technik, si aj celkom schopný hudobník. Čo pre teba znamená hra na gitare? Sú to len zvukové skúšky a ladenie, či existuje niečo ako tvoja „vlastná“ hudba?
Ja a gitarista? Pravdupovediac si poradím akurát tak so zvukovkou (smiech). Ak by som sa mal nazvať hudobníkom, spojil by som to skôr s basgitarou, či klávesami. Stále sa však pohrávam s myšlienkou mať jedného dňa svoj vlastný projekt, písať hudbu a čosi ponahrávať.
Viem, že sa svojej práci venuješ už nejaký ten čas. Dokážeš spočítať kapely a hudobníkov, s ktorými si cestoval? Ktoré meno z nich by ľuďom tak najviac vyrazilo dych?
Zrátať kapely, s ktorými som bol na turné? Myslím, že by som sa dostal približne k päťdesiatke. Mená, ktoré by ľudí mohli zaujímať najviac sú snáď EXODUS, WITHIN TEMPTATION, či PORCUPINE TREE.
Máš aj nejaké osobné rekordy? Najdlhšie turné, najväčšia diaľka, kam si sa dostal atď.?
Neviem. Za každým rohom ma čaká vždy dlhšie a väčšie turné. Je zopár momentov medzi koncertmi, ktoré evidujem ako špeciálne: polnočná prechádzka po Ventura beach v Kalifornii, čuranie do tichého oceána, to bolo asi najďalej, čo som sa kedy dostal smerom na západ. Robil som koncert v indiánskej rezervácii kmeňa Hopi, obedoval som s ich náčelníkom a pár hodín sme si aj pomeditovali na vrchole hory blízko jeho domu. Napadá ma aj výlet do Dubaja – tam som bol zase v najdrahšom hoteli a najďalej východným smerom. Koncert sa musel na pätnásť minút prerušiť, aby sme rešpektovali večerné modlitby.
Čo boli naopak mená, s ktorými ti bolo osobnou cťou spolupracovať, bez ohľadu na ich „veľkosť“? A čo bol ešte raz „naopak“ moment, ktorý by si si zopakoval len veľmi nerád?
Určite je zopár takých kapiel, hudobníkov a kolegov, v konečnom dôsledku to však nič neznamená. Pre mňa sú dôležité vibrácie, aké ľudia a kapely okolo seba šíria. Ak sú vibrácie dobré, rád s nimi spolupracujem aj naďalej, pretože tam funguje veta „kde je vôľa, tam je aj cesta.“ Ak by som mal vypichnúť zopár mien a uviesť tu malú ďakovačku, skvele sa mi spolupracovalo s kapelami SAMAEL, THE GATHERING, ANATHEMA, PORCUPINE TREE, STRAPPING YOUNG LAD, s ľuďmi ako Bobo, Hugo, Raymond, Pit, Fabio „Hakkah“, Andy Watson.
Ako vlastne vyzerá obyčajný deň na turné? O čo všetko sa musíš postarať?
To naozaj závisí od jednotlivých turné, no je zopár vecí, ktoré sú vždy rovnaké. Ľudia sa ma často pýtajú: „Takže ty si už asi videl pekný kus sveta?“. Moja odpoveď zvykne byť: „Áno, zadné vchody klubov, pódiá, improvizované jedálne a sklady s technikou... Počkajte, raz som vlastne z diaľky videl Sochu slobody, po ceste na miesto koncertu.“ Deň obyčajne začína budíčkom v tourbuse, na mieste konania ďalšieho koncertu. Raňajky a rýchlo do práce: vykladanie a stavanie aparatúry, oprava pokazených vecí a výmena strún, ak treba; zvuková skúška, večera, ladenie gitár, koncert, balenie, nakladanie, zháňanie sprchy s teplou vodou a odchod do ďalšieho mesta, či krajiny. To nevyzerá príliš atraktívne, však? A nemýliš sa, ani to také nie je (smiech).
Vždy, keď pozerám nejaké „backstage“ zábery na rôznych dévédéčkach, mám dojem, že okrem vystúpenia je zbytok jedna obrovská party. Viem, že je to určite prehnané, no aj tak, aká je realita? Smú vôbec ľudia od „crew“ rozprávať o tom, čo sa deje v zákulisí?
Samozrejme, môžeme hovoriť, čo len chceme. Počkaj, vlastne nemôžeme... Nie, vážne, čo také by si chcel počuť? Tí ľudia sú v backstage úplne obyčajní, tiež musia jesť a chodiť na záchod a ich hovno smrdí rovnako ako u „nie až tak slávnych“ ľudí. Je zopár tajomstiev a vecí, ktoré by sa nemali dostať von, no nevidím príliš veľa rozdielov medzi životom na turné a chodením do baru s kamarátmi, či večerou s rodinou.
Sú rôzne typy kapiel, čo sa týka ich prístupu k tebe a ostatným ľuďom z „crew“?
Určite áno. Každá kapela je úplne iná, či už sa bavíme o hudbe, hudobníkoch a ich správaní, hesle „sex, drugs & rock’n’roll“, publiku, prístupe k práci, množstve práce, večierkov po koncertoch, či „pravidlách“ pre „crew“. Čokoľvek, čo ťa napadne.
Aký bol tvoj najzábavnejší moment?
Bolo ich zopár zvláštnych. Zábavné boli až s odstupom času, vtedy mi prišli skôr traumatické, či problematické. Pretrhnutie struny na začiatku skladby, koncert, na ktorom sa pokazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo – až kým sme sa nezačali už len bezmocne smiať, zatiaľčo po pódiu lietali kúsky rozmlátených klávesov, krádež zásob chleba, pokazené dvere na tourbuse, ktoré sme aspoň provizórne museli sami opraviť, a tak ďalej.
Párkrát si po cestách zavítal aj do Českej republiky. Naposledy tuším s DARK FUNERAL. Ako sa ti tam páčilo? Mal si vôbec čas poobzerať sa okolo seba, keď si tam bol?
Áno, turné s DARK FUNERAL práve skončilo, teraz sa chystám do Glasgowa s ANATHEMOU, ktorá tam bude predskakovať HIM. Vždy sa však rád vrátim aj do Českej republiky. Nemal som nikdy príliš veľa času na prechádzky po mestách. Akurát raz som bol na školskom výlete v Prahe a zopár ďalších mestách, to bolo však ešte niekedy v roku 1991. Páčilo sa mi tam, vyzeralo to tam zvláštne a krásne zároveň. Snáď tam ešte niekedy zavítam.
Ako si zatiaľ spokojný so svojim životom? Videl si veľa miest a tvárí. Plánuješ robiť túto prácu tak dlho, ako to pôjde, či máš ešte nejaký iný sen, ktorý by si rád nasledoval?
V tejto chvíli som dokonale spokojný. Užívam si to tak, že si miestami ani neuvedomujem, že je to moja práca. Rád by som to robil, kým sa bude dať – možno s pár drobnými zmenami. Začal som sa medzitým venovať aj „tour managementu“, no ktovie, čo prinesie zajtrajšok? Kým robím to, čo ma baví, som šťastný.
Veľká vďaka za rozhovor, možno si práve dakoho inšpiroval (smiech). Čo by si tomuto „niekomu“ odkázal? Prípadne aj ostatným?
Nie, ja ďakujem tebe. Bol to môj prvý rozhovor vôbec. Ďalší môj rekord (smiech). Čo dodať na záver? Inšpirovanie, či varovanie niekoho, kto to číta? Ak chcete takúto prácu, musíte mať odvahu robiť ju, správny prístup, byť jej oddaný a naučiť sa žiť na malom priestore... Samozrejme k tomu patria aj určite technické znalosti. Ale najhlavnejšia je zábava. Pre teba, v-dur, a ostatných: žite pre dnešok a užívajte si to!
fotografie:
- Čakanie, kým sa bedne zázračne samé vynesú nahor - turné s WITHIN TEMPTATION (foto: Jolijn)
- Rovnaké turné - ladenie počas koncertu (foto: Nathalie)
- Snímka z meditácie s náčelníkom
- Technická diskusia s Vinnym z ANATHEMY (copyright: Caroline Traitler, www.photopit.com)
- Výmena strún, turné s PORCUPINE TREE (copyright: Diana Nitschke, www.lidschlag.net)
- Vitajte v mojom obchode - turné s WITHIN TEMPTATION (foto: Ruud)