OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Snáď najznámejší viedenský rockový klub Planet Music aj túto sobotu prilákal kroky stoviek fanúšikov kvalitnej hudby do svojich útrob. V onen inkriminovaný sobotný večer sa totiž práve tu konal veľký “metalový trojboj“ v zastúpení : Vicios Rumors, Blaze a Savatage. Myslím, že ani jednu zo spomenutých kapiel nie je nutné skalným fanúšikom tohto žánru nijak zvlášť predstavovať.Po už tradičných úvodných ťahaniciach s ochrankou a usporiadateľmi o to či sú naše mená na guestliste alebo nie sa poistení (takmer) právoplatnými vstupenkami prebojujeme o 19:30 do vnútra tohto povestného klubu. Interiér hneď pri vstupe pôsobí dojmom silne rockovým - kapacita asi 500- 800 tiel, výborná akustika a dokonalý pódiový aparát, to všetko je predzvesť nevídaného zážitku. Obsadzujeme teda tradične popredné miesta a plný očakávania stepujeme pod pódiom.
Podľa presne stanoveného a prísne dodržiavaného harmonogramu prichádza o 20:00 na “dosky znamenajúce svet“ banda z Californie – VICIOUS RUMORS a spúšťa svoju power-thrashovú kanonádu. Aparát na pódiu a samotné PA teda neklamalo a decibely ma takmer prikovali k podlahe. Vskutku tak hutný, ale pritom jasný a čitateľný zvuk som nečakal. Mládenci chrlia jednu lahôdku za druhou a musím sa priznať, aj napriek tom že ich tvorba mi bola do dnešného dňa jedna veľká neznáma svojím úprimným hudobným prejavom, dravosťou a na Američanov až nezvyklou melodikou si ma hneď získali. Spevák Brian je rodený frontman, ktorému skvelo sekunduje celý zvyšok ansámblu. Chlapík s image a lá Ripper Owen (JP) reznutý Johnom Bushom (Anthrax, Armored Saint) má v hrdle dynamit. Nerobí mu problém odrevať tvrdé drivove pasáže a s rovnakou bravúrnosťou zvláda aj typické hevíkové výšky. Ich polhodinový set je prierezom prevažne posledných troch albumov. A aj keď na poslednom albume “Sadistic Symphony“ Brian nespieval, zvláda jednotlivé songy úplne hravo. Gitaristi sa predbiehajú v rifoch a také maličkosti ako prasknuté struny na oboch stranách pódia ich nedokážu rozhádzať, stačí nástroj vymeniť a ide sa ďalej. Narvané vokály, tvrdé ale zároveň melodické rify , strojová rytmika to všetko stmelili VR vo svojom vystúpení. 30 minút ubehlo a kapela bez nároku na akýkoľvek (aj zaslúžený ) prídavok odchádza , aby uvolnila priestor ďalšiemu účinkujúcemu.
Ním nie je nik iný ako malý macko Blaze Bayley so svojím doprovodným hudobným sprievodom. Ex-maiden man sa dopotácal svojím ťarbavým krokom na pódium a pre neho typickým jednooktavovým spevovým rozsahom otvoril svoje vystúpenie flákom od IM “Futureal“. Skalných fanúšikov IM za akéhokoľvek obdobia určite potešila táto sonda do tvorby bývalých chlebodarcov. Samozrejme , že si Blaze v závere ešte nechal “neočakávané prekvapenie“ v podobe snáď jeho najúspešnejšej skladby v službách IM “Man on the edge“Ináč počas svojho vystúpenia prekopal svoje všetky dva sólové albumy: “SILICON MESSIAH“ a novinku “TENTH DIMENSION“. Samotná hudba ako aj vtieravý pódiový prejav hlavného protagonistu pôsobil v porovnaní s VR prinajmenšom komicky. Rify v duchu tvrdšieho IM, chabý spev a až príliš čitateľné hudobné postupy možno skalného fanúšika Blaze neurazia a potešia , človeka tvorby neznalého snáď nanajvýš pobavia.Doteraz mi nie je jasná koncepcia poradia predskokanov. Prečo VR po 5 albumoch museli hrať prvý a Blaze s dvoma zásekmi v sólovej kariére (nerátame IM a Wolfsbane) hral ako druhý s asi o 15 minút väčším koncertným priestorom. No ale ako mi to bolo neskôr naznačené v rozhovore s Brianom (VR), šlo o politiku labelov a tour managmentu. Hold korupcii sa nevyhneme ani v rockovom svete.
Nasleduje demolácia predskupinového aparátu a vizuálne rozšírenie pódia pre hviezdu večera.Po nútenej asi 20 minútovej prestávke zhasnú v sále všetky svetlá a z reproduktorov zaznie chronicky známy song od Queen-u “Show must go on“ . Milé prekvapenie a zaujímavý nápad použiť ako intro kompletnú skladbu inej skupiny. Po jej záverečných taktoch sa už ale na nás valia tóny songu Comisar – snáď najprepracovanejšej skladby z celého aktuálneho albumu Savatage „Poets & Madman“. Vzhľadom na náročnosť je úvod tiež pustený len z playbacku, ale už po niekoľkých sekundách na pódium vybiehajú hlavný protagonisti celej dnešnej show a tok skladby prevezmú do vlastných rúk. Skladbu , rovnako ako aj všetky ostatné songy z nového albumu (aj keď 4 fláky je podľa mňa trochu málo) odspieval sám Jon Oliva a funkcia nového vokalistu Daemona sa obmedzila len na točenie sa okolo mikrofónu a podporu v backing vokáloch, ale...len do chvíle keď neprišli na pretras aj sondy do staršej tvorby. Nováčik za mikrofónom , svojim image nápadne pripomínajúci známejšieho kolegu z branže Vile Vallo (HIM), ale s oveľa pestrejším vokálnym základom, pôsobil dosť presvedčivo – hlavne u ženskej časti obecenstva. Tento 25 ročný mladík zvládal s ľahkosťou a prehľadom nielen skladby naspievané Zackom Stewensom , ale aj staršie veci z Olivovej éry . No napriek tomu som sa počas celého ich vyše 2oj hodinového vystúpenia nemohol zbaviť dojmu, že do kapely o takmer generáciu starších hudobníkov akosi nezapadá. Nuž čas ukáže.Kapela neostala fanúšikom nič dlžná a odohrala set zložený zo skladieb snáď zo všetkých doteraz nahraných albumov. 2 x prišlo na rad aj “medley“ kde presondovali albumy “Streets“ a “Gutter Ballet“ – paradoxne opäť odspievané pánom Olivom. Všetky sóla boli zverené služobne momentálne najstaršiemu gitaristovi Chrisovi Cafferimu. Ukážkovo zvládnuté vokály (4 až 5 vrstiev), profesionálne hudobné výkony (v ničom nezaostával ani druhý novic v kapele, gitarista Jack Frost), skvelá svetelná a pódiová show, všetky tieto prívlastky môžeme spojiť s jedným menom- SAVATAGE.
Epiloque
Po koncerte nasledovalo, pre mňa veľmi milé stretnutie s účinkujúcimi (okrem pána Bailyho ). Každý kto túžil po autograme, spoločnej fotografii, podaniu ruky či krátkom rozhovore si prišiel na svoje. V závere musím len skonštatovať , že muzikanti napriek každodennej pódiovej “tortúre“ v žiari reflektorov podali ešte jeden výkon – ľudský. S tak príjemnými a spoločenskými osobami v hudobnom biznise som sa už dlho nestretol. Aj touto cestou im vyjadrujem moju vďaku.
PS: prvý koncert tohtoročnej sezóny položil latku veľmi vysoko, uvidíme čo prinesie tento hudobný rok?!
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.