Niekedy je priam žiadúce pozrieť sa do minulosti, aby sme pochopili súčasnosť a budúcnosť. Veľmi príjemným ohliadnutím do minulosti je druhá a zároveň aj posledná doska Newyorčanov NAPALM. „Zero To Black“ natočili v Berlíne tesne po páde Berlínskeho múru. Svoj thrash metal nedrhli práve klasickým spôsobom, a preto mi ich výtvor ostal hlboko v pamäti. Práve tento album z tých starších v mojej zbierke točím v prehrávači asi najčastejšie. Prečo? Netuším, ale pri jeho počúvaní ma príjemne hreje pri srdci.

Pre skupinu bol tento album labuťou piesňou čo sa v podstate dalo aj čakať. Predsa len ich produkcia sa neuberala v koľajach poplatných dobe. Niežeby sa NAPALM netešili istej popularite, no nebola dostatočná. Nevadí, aj tak zanechali nezmazateľný zárez v histórii metalovej hudby. Crossoverový thrash metal bol v tej dobe skôr raritou ako pravidlom. Okrem ostatných prímesí je v ich kompozíciách najviac cítiť vplyv power metalu a hardcore, no ani tieto vplyvy neboli určujúce. Hoci sú v podstate neznáma kapela, tak sa dajú označiť za metalových priekopníkov a pionierov. Desať skladieb je ukážkou značných inštrumentálnych kvalít zúčastnených hudobníkov. Gitary sú úžasné, bicie úderné a basgitara priam uhrančivá. No nejde o žiadne inštrumentálne orgie, len o tak trochu „divný“ thrash metal. Do toho sa rozprestiera v podstate melodický Stigov vokál, ktorý miestami prechádza do tvrdších polôh. Jediným „mínusom“ nahrávky je jej zastaralý zvuk. Dnešné uši zhýčkané súčasnými možnosťami utrpia mierny šok, no po druhej-tretej skladbe si zvyknete. Zvuk isto nie je zlý, ale predsa len ten šestnásťročný vek nahrávky počuť je. Ak by som mal vypichnúť niektoré skladby, tak to budú určite tieto: príjemnou bublajúcou basou začínajúci úvodný song „Teenage Illusion“, ktorý sa v texte zaoberá rozčarovaním z mladíckych očakávaní.. Tretia, titulná „Zero To Black“ je údernou kompozíciou, v ktorej je najviac počuť hardcoreové vplyvy. Za ňou nasleduje pekný slaďáčik, ktorý v tej dobe nemohol chýbať na skoro žiadnom metalovom albume. A nakoniec spomeniem predposlednú „Gone“, ktorá je asi najtechnickejšou piesňou na nahrávke, ozaj pekná súhra rytmiky, gitár a spevu. V každom prípade stojí za vypočutie celá nahrávka. Nejde o žiaden prelomový míľnik alebo niečo podobné, no je to album, ktorý stojí za pozornosť aj dnes. Jednoduchý a predsa zaujímavý cover albumu ma na svedomí E. Repka, v tej dobe populárny autor metalových obalov. Tento však ale nie je čisto jeho dielom, pretože ho vytvoril na základe návrhov a predstáv samotnej kapely.