Aj vo veku digitálnej dokonalosti je najväčší kumšt zložiť skutočne kvalitnú skladbu. A keď sa to podarí, všetko ostatné môže ísť stranou – tak, ako na aktuálnej doske THE.SWITCH. Už prvá skladba „Vládce“ odhalí devízy tejto kométy na českom tvrdorockovom nebi: „Moře stíhy usychá/pak se drápům vysmívám/Dál jen dál – půst posnídám/Král je sám – procitá“ spieva hlasom na pokraji fyzických možností frontman Štěpán. Mnohovýznamové, básnické texty (dodané z prostredia mimo kapely) v rodnej češtiny sú len ďalším faktorom, ktorý THE.SWITCH odlišuje od „bežných numetálkov“, ktorých ambície končia pri dosiahnutí méty ako-tak úspešnej kópie zaoceánskych vzorov. THE.SWITCH si z prostredia HC/emo scény priniesli chuť niečo (vy)povedať, žánrových stereotypov sa dotknú len tam, kde im to, akokeby mimochodom, sadne do konceptu. V dvojke „Stopař“ vyčnieva čistý refrén; myšlienku na CLOU zadupe zúfalý rev, ktorý sa prirúti sekundu za ním. A tak je to na celej doske – pocity déjà vu sú na hlavu porazené schopnosťou skomponovať „pesničku“ tak, aby zaujala hudobnou i textovou zložkou, aby si pýtala opakovaný posluch.

„Vodu a dřez“ je prvý z nemála vrcholov na albume, zvukomalebne nazvanom „Svit“. Hravá gitara prezradí sympatie ku klasickému crossoveru, Štěpánov spev sa opäť pohybuje na samotnej hrane, čo jeho zdeleniu dodáva nádych autenticity. Nasleduje nemenej silná „Peruť“ so znovu trochu iným prístupom k skladateľským postupom a opäť vyzdobená z hlavy nevyhnateľným refrénom. Z ďalšieho (koľkého už?) konca na to páni idú v „Exitus za 12 sekund“: „Ja vzhlížím ke dnu a sním/Pomůžeš mi postavit bránu?/Mám hořící květiny a dráhu.../Spíš s nimi už roky – poznáš je?“ píše sa v texte, ktorý len v booklete sprevádza túto krásne smutnú inštrumentálku... Rôznorodosť a pritom istá jednota je hlavnou devízou celku, z ktorého okrem už spomenutých skladieb vyčnieva „Honzík“ so sugestívnym textom, písaným v prvej osobe množného čísla či osobitý cover Nohavicovej piesne „Divoké koně“, do ktorého THE.SWITCH vmiešali všetky žánre, ktoré dominujú ich autorskej tvorbe – hard- či emocore, crossover a nu-metal. Naviac je snáď len pridlhý záverečný kus „Hvězdy a nůž“.

Okrem Štěpánovho spevu, na ktorý si treba zvykať (stojím si za tvrdením, že aj neškolený hlas môže pôsobiť vhodne – napríklad v tomto prípade) nachádzam na „Svite“ len minimum negatív. Tomu „najobľúbenejšiemu“ – bezuzdnému opakovaniu zahraničných klišé – sa THE.SWITCH vyhli takmer dokonale, pocity už počutého sa dostavujú len minimálne (napríklad v melodických refrénoch „Stopaře“ a titulnej skladby). Keď k osobitému zvuku, ktorému chýba snáď len štipka razancie, pridám graficky zvládnutý booklet a hudbu, ktorá je jednoducho neošúchane moderná, nemôžem THE.SWITCH veštiť nič iné, ako úspech. Iba ak by do bežného konzumenta „nových“ metalových štýlov rezali až príliš hlboko.