Život je plný prekvapení. Jeden deň si myslíte, že nejaká scéna už nemá čo ponúknuť, logicky ju odpíšete a vytrvalo argumentujete tým, ktorí tvrdia opak, a zrazu vás medzi oči udrie album, ktorý (aj keď možno len za cenu kríženia žánrov) toto tvrdenie vyvráti. Presne o tomto je totiž nová anglická formácia TO-MERA, zložená okrem iného z ostrieľaného matadora Lee Barretta z EXTREME NOISE TERROR a Maďarky Julie Kiss, predtým pôsobiacej vo svojej domovine v radoch skupiny WITHOUT FACE. Album „Transcendental“ prináša nový pohľad na nightwishovský gotický metal, pretože ho kríži s inštrumentálne náročnými progresívnymi prvkami, zachádzajúcimi miestami až do matematických logaritmov, pozostatkami starých deathmetalových inšpirácii pána Barretta a celou hrsťou všetkého možného, s čím súčasný moderný metal dobýja srdcia poslucháčov. To všetko za predpokladu hudobníckej vyspelosti zúčastnených a aranžérskeho perfekcionizmu, ktorý dokáže aj bombastické kompozície zvládnúť natoľko bravúrne, že neznejú prvoplánovo.

Niežeby TO-MERA prekonávala mojich miláčikov z iných žánrov. Ambiciózny hudobnícky ansámbel speváčka Julie tak trochu ťahá dolu, čím dáva všetkým gotickým princeznám z východného bloku, ktoré by nebodaj chceli preraziť za bielymi skaliskami Doveru, trochu skreslenú predstavu o cene za úspech. Je to veľká škoda, pretože čiernoodeté frontmanky od kolegov väčšinou riešia opačný problém – čo s vyškoleným operným superhlasom, keď kapela nemá nápady. Niekde v poslednej tretine materiálu navyše aj hudobníci vyhadzujú rýchlosť a album dokončujú na neutráli dolu kopcom. Napriek tomu je však „Transcendental“ prekvapivé a príjemne zvládnuté dielo, v zápase o celkový dojem zdarne porážajúce všetky klišé, ktoré sa mu občas votrú do cesty... Ak už nič iné, zbytok podobných kapiel prevára svoju „progresivitu“ a inštrumentálnosť na nudu, TO-MERA nie.

Angličania budú potrebovať veľkú dávku šťastia, aby stihli svoj vlak. Priaznivci novodobej gotiky aj progresívneho metalu sa pravdepodobne príliš rozchádzajú v preferenciách na to, aby TO-MERA oslovila všetkých zároveň. Aj keď... ktovie. Súčasnosť podobným „spájateľom“ vyslovene praje a kapela sa snáď dokáže spoľahnúť na poslucháčov nepoznačených predsudkami a monožánrovosťou. Pretože ak už nič iné, TO-MERA si jednoznačne zaslúži ocenenie za výborný nápad zmiesť zo stola zopár stereotypov a vystavať čosi nové a nepočuté.