Nie je jednoduché neopakovať sa a neustále písať o niečom novom a trošku iným spôsobom. Presne s týmto problémom sa časom musia vysporiadať s väčším či menším úspechom všetci spisovatelia bez výnimky. A tu sa ocitol aj Michael Cunningham. Po úspěšných "Hodinách" a "Domove na konci sveta" sa musel rozhodnúť. Opakovať spoľahlivé alebo vyskúšať nové? Cunningham sa priklonil v tomu prvému. Bohužiaľ je ťažko povedať, či urobil dobre.

Autor sa vracia k zaužívanej šablone písania, na akú sme si u neho už navykli. Ocitáme sa postupne v troch rôznych obdobiach, s tromi rôznymi hrdinami – mierne retardovaným chlapcom, Afroameričankou v stredných rokoch a napokon s androidom z 24. storočia. Na rozdiel od predchádzajúcich diel sú ale ich príbehy striktne chronologicky vyhranené, neprelínajú sa, skôr pripomínajú tri na sebe nezávislé poviedky. Spájajú ich len symboly, prešmyčky mien a samozrejme jedna a tá istá téma. Rovnako ako forma románu však nie je ani ona téma prekvapením. Opäť je to neutíchajúci smäd po láske a po aspoň trošku normálne fungujúcej rodine. S tým sme sa u Cunninghama už stretli. A nie raz, ale vo všetkých jeho doterajších dielach.

Cunningham sa teda vo "Vzorových dňoch" postupne prepísal až k akejsi „tvorivej vyprahlosti“. Aj napriek tomu má však román svojský charakter. Nie je to ale ani tak vďaka Cunninghamovi ako vďaka veršom Walta Whitmana. Práve ich využitie v najmenej očakávaných chvíľach a nezvyklých situáciách posúva "Vzorové dny" do úplne inej dimenzie. Bez nich by boli len priemerným románom neponúkajúcim žiadne uspokojenie, nevyvolávajúcim žiadne otázky. Bol by bez vône a zápachu, nemastný-neslaný.

Co myslíš, že se stalo z těch mladých a starých mužů?
A co myslíš, že se stalo z žen a dětí?

Žijí někde a vede se jim dobře,
neboť ten nejmenší výhonek dokazuje, že skutečně není smrti.
A byla-li někdy, vedla kvapný život a nečekala na konci, aby jej zaskočila,
a zahynula v okamžení, kdy se život zjevil.

Všechno postupuje v dál i v šíř, nic nezaniká,
a zemřít je něco jiného, než si kdo myslil, a blaženějšího.

Cunnigham mal teda po Virginii Woolfovej znovu šťastnú ruku v podobe Walta Whitmana, ktorého verše posunuli román takpovediac na vyšší level. Ale aj tak tomu čosi chýbalo. Atmosféra, feeling, hlbšia sonda do duše hrdinov? Ťažko povedať. Jedno je však isté. "Vzorové dny" nie sú tým najlepším, čo Cunningham napísal. Aj napriek tejto skutočnosti však patria medzi to lepšie, čo súčasná literatúra ponúka. Otázkou len ostáva, koho si Cunningham „vezme na pomoc“ nabudúce a či to bude jeho čitateľom ešte stačiť. Možno je načase začať sa spoliehať opäť viac na seba než na iných.