26. novembra 2006 ukončili TRAIL OF TEARS mexické turné, sprevádzané nespočetnými komplikáciami najrôznejšieho charakteru a nezanedbateľnou finančnou stratou. O dva dni neskôr kapelu opustili všetci členovia okrem Ronnyho Thorsena, ktorý je naopak odhodlaný zachovať názov kapely a nájsť pre ňu nových spoluhráčov. „Existentia“, ktorá mala v tom čase pár týždňov pred vydaním, tak má postarané o celkom slušnú promotion, hoci bude veľmi zaujímavé sledovať, do akej miery bude verejnosť viesť diskusiu na tému aktuálneho albumu - namiesto úvah, akú kontinuitu dokáže kapele zabezpečiť človek, doteraz zodpovedný iba za texty a spev (a aj ten iba spolovice). Naposledy o personálnych zmenách: verím, že taký Kjetil Nordhus z toho vyťaží maximum a všetku svoju energiu venuje GREEN CARNATION, ktorí ju (a zrejme aj trochu viac) vo svetle poslednej akustickej nahrávky zrejme potrebujú ako soľ.

Radšej teda o novom albume. Málokto by zrejme očakával, že na „Existentii“ rezignujú TRAIL OF TEARS na výdobytky gotického metalu, rovnako funkcionalistické, ako sme za posledné roky zvyknutí u vodcov scény. Inými slovami, Nóri si naďalej vedú svoje dramaticky vyfabulované „hitovky“ za použitia vyprchaných, no stále veľmi populárnych romantizujúcich sonických pomôcok, typickou klávesovou bankou počnúc a ženským vokálom končiac. Mohlo by sa zdať, že subjektívnou slabinou albumu bude akási zovšeobecnená forma, no než sa rýchlo prekliknete do Avenue, čítajte ďalej... Napriek ťažšej orientácii a nedostatku styčných, zapamätateľných bodov (ak sa už nezhodneme v ničom inom, mohli by sme sa aspoň v tom, že práve toto sú objektívne základné kvality gotického metalu) tu TRAIL OF TEARS upozorňujú aj na svoju osobitú prednosť, ukrývajúcu sa v sympatických aranžiach a schopnosti podať obyčajné veci neobyčajne. Na príklady narazíte každú chvíľu: vsunuté zvukové detaily a mixáž, ktorá spája viacero dominantných motívov dohromady vo veľmi zrozumiteľnej forme. Oproti svojim čoraz jemnejším kolegom dokážu Nóri sympaticky často pritlačiť na pílu a prezentovať ráznosť, patriacu medzi dôležité pozitíva albumu. A aby sme úplne nezabudli: občasný ženský vokál možno v tomto štýlovom rangu zaradiť medzi tie obzvlášť pozoruhodné.

Ostatné aspekty „Existentie“ drží výrazne nad vodou Kjetil Nordhus, nad ktorého osobou sa však vznáša zvláštny paradox. V TRAIL OF TEARS pôsobí jeho spev oveľa sebavedomejšie a kvalitnejšie, ako v GREEN CARNATION. Dôvod je ten, že tu ťahá zbytok kapely, kdežto u skladateľsky (mierne) náročnejšich GREEN CARNATION (ak sa bavíme o vrcholových počinoch „Light Of Day, Day Of Darkness“ a „The Quiet Offspring“) mu ostatní spoluhráči nastavujú oveľa vyššiu latku. Okrem nad slnko jasného faktu, že kapela je v takmer fatálnej kríze, je jeho odchod jeden z najzásadnejších dôvodov, prečo o (kvalitnej) budúcnosti TRAIL OF TEARS nie je príliš ťažké pochybovať.