Písať o najlepšom albume SEPULTURY v dobe, keď sa po celom metalovom svete veľmi intenzívne diskutuje o možnom návrate pôvodnej zostavy v plnej svojej sile, je naozaj veľmi príjemná činnosť. Karty sú rozdané. Andreas Kisser a s ním (doteraz skôr mlčiaci) Paulo Jr. na jednej strane a bratia Cavalerovci na strane druhej zatiaľ komunikujú cez novinárov a rozhovory plné zvláštnych obvinení a smutných informácií o kritickom roku 1996, v ktorom Max Cavalera odišiel z kapely. Starší z bratskej dvojice má pravdu, súčasná podoba SEPULTURY bez jediného zakladajúceho člena je iba vtip. Kisser to nepriamo potvrdil, keď smutne konštatoval, ako ťažko sa kapela môže sústrediť na turné pri neustálom tlaku okolia nabitého reunionovým šialenstvom. Fanúšikovský pohľad je jasný – medzi logom SEPULTURY a priezviskom Cavalera sa vždy dávalo znamienko „rovná sa“. Otázkou teda zostáva, ako a kedy sa diskusiou a ospravedlneniami vyčistia vzťahy nielen medzi Maxom a Andreasom, ale najmä ich manželkami Gloriou a Patriciou.

Vráťme sa však takmer 16 rokov späť do čias, keď zázračných brazílskych „jungle boys“ nerozdeľovali komplikované rodinné problémy, ale naopak spájali spoločné túžby o dobytí sveta a bujaré večierky na oslavu ich postupných plnení. Išlo to pekne krok za krokom, vďaka tvrdej práci, intenzívnemu koncertovaniu po Európe a Štátoch na podporu prelomového diela „Beneath The Remains“ mala kapela naozaj veľmi slušne našliapnuté k ceste na absolútny vrchol. Album „Arise“ sa ako vôbec prvý v histórii kapely nahrával mimo Brazílie, v jednom z najdôležitejších miest extrémnej hudby začiatku deväťdesiatych rokov – štúdiách Morrisound v Tampe, na Floride. S osvedčeným Scottom Burnsom na producentskej stoličke bol cieľ jasný – dotiahnuť do absolútnej dokonalosti to, čo kapela naznačila na predchádzajúcom albume. Juhoamerický death-thrash par excellence vyšiel v apríli 1991 pod názvom „Arise“. Naposledy si na ňom môžete vychutnať ozveny zlatých osemdesiatych rokov a skutočné thrashové korene SEPULTURY. V ďalších rokoch, možno tak trochu aj pod vplyvom mediálnej prestrelky so SLAYER na večnú tému „originál vs. kópia“ so spoločným menovateľom – Andym Wallaceom za mixážnym pultom, prichádzajú experimenty, ktoré SEPULTURU posunú do trochu iných teritórií. Kaiowas, Roots... a tak ďalej, veď to poznáte.

Prvé tri skladby na „Arise“ sú metalové hymny z kategórie nezabudnuteľných, nesmrteľných – riffy a melódie, ktoré písali históriu. „Arise“, „Dead Embryonic Cells“ a „Desperate Cry“ vás fantastickým spôsobom vtiahnu do deja a už nikdy nepustia. Vizuálna zložka – prekrásny obal z dielne Michaela Whelana (prakticky prvý naozaj kvalitný obal v diskografii kapely) celkový zážitok iba umocňuje. Inštrumentálne a skladateľské majstrovstvo SEPULTURY sa na celom tomto diele ukazuje v plnej paráde. Motorom tohto pekelného stroja sú košaté, aranžérsky bohaté kúsky „Altered State“ a „Under Siege (Regnum Irae)“, vyčačkané pútavým introm a vkusne zakomponovanou Kisserovou španielkou. Brutálnu stránku veci riešia zbesilosti „Murder“ a „Infected Voice“, ktoré ako presne mierené strely dum-dum trhajú všetko naokolo. Tak ako všetky nadčasové metalové diela, aj „Arise“ je dokonalým celkom, v ktorom každý jeden jeho prvok perfektne funguje na svojom mieste. Jedna kapitola obsiahnutá v prvých štyroch albumoch brazílskeho kvarteta tak bola dokonaná, na fanúšikov po celom svete čakali ešte dve, viac či menej experimentálne zastávky pred koncom cesty s Maxom na palube. Ale o tom už na iných miestach.