OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V poslednej dobe akoby sa roztrhlo vrece s koncertmi veľkých mien v košickej Steel Aréne. Tentoraz, ale organizátor siahol na nie príliš mediálne známy, ale hlavne hudobne netradičný súbor japonských bubeníkov. Nakoniec sa tento „risk“ vďaka dobrej propagácii, hlade miestnej populácie po koncertoch, no hlavne svojej zaujímavosti ukázal ako dobrý ťah, ktorý prilákal na košický zimný štadión niečo málo cez päťtisíc platiacich divákov. Japonských bubeníkov som už mal možnosť zažiť pred dvoma rokmi na festivale Hodokvas 2005, kde sa predviedlo duo HIDAJIMBO, kombinujúce hru na klasickú zostavu bicích s tradičnými japonskými bubnami. Táto skúsenosť bola natoľko zaujímavá, že váhať s návštevou koncertu YAMATO by bola chyba.
Na japonské pomery začali YAMATO tak trochu netradične s asi štvrťhodinovým meškaním, čo ale určite nikomu v obecenstve nevadilo. Desiatka účinkujúcich (z toho päť žien) predviedla dychberúcu rytmicko-dynamickú show s recesisticko-divadelnými a gymnastickými vsuvkami. Začali v plnej zostave kompozíciou s názvom „Yakara“, ktorá má byť oslavou telesnej i duševnej mladosti. Postupne sa na pódiu objavovali v rôznych počtoch a podľa potreby sa striedali a dopĺňali. Dominantou pódia bol bubon Odaiko (váži vyše 500 kg), ktorého zvuk dokázal riadne rozvibrovať svoje okolie. Možno aj z jeho zvuku čerpali hráči tú neuveriteľnú energiu, s ktorou sa pustili do hry. Bubny vo veľkostiach od malých jednoručných bubienkov až po spomínaný Odaiko, paličky od normálnych klasík až po palice vo veľkosti násady na krompáč. Ruky bubeníkov bolo vidno málokedy, väčšinou sa dali zazrieť len rôzne rozmazané šmuhy, ktoré ukazovali, kde ich končatiny lietajú. Pobiehať, lietať a skákať po pódiu vlečúc rôzne bubny, striedať paličky a udržať nezriedka šialené rytmy bol výkon priam závideniahodný. Bubeníci Taiko sa udržiavajú v kondícii každodenným spoločným hraním, ale aj športovaním. Ako odznelo deň pred koncertom na tlačovke, Taiko žijú spolu v jednej komunite, so skoro vojenskou disciplínou. Takto sa dokážu na svoje vystúpenie stopercentne pripraviť, čo je na ich výkonoch aj vidno. No na ich osobný život takýto životný štýl zjavne nemá priaznivý vplyv, a tak vraj vládne v súbore veľká fluktuácia. Hudba, ktorou sa YAMATO prezentujú, je síce postavená na tradičných nástrojoch a postupoch, no je skrz-naskrz moderná. Po prvých päťdesiatich minútach nasledovala skoro polhodinová prestávka, počas ktorej sa hudobníci prezliekli z čiernych tielok a teplákov do tradičných kimon. Verím, že pauza bola pre hudobníkov potrebná, pretože ich nasadenie bolo doslova vražedné, no zabrzdila nastúpený spád prestavenia a podľa mňa bola mierne kontraproduktívna. Našťastie YAMATO dopomohli publiku k rýchlemu návratu k rytmom starovekého Japonska a k predošlej nálade. Okrem klasických japonských bubnov použili YAMATO v menšej miere aj iné japonské tradičné hudobné nástroje. Napríklad v skladbe „Rekka“ japonské shamisen gitary, v songu „Garakuta“ malé činely „chappa“. Práve „Garakuta“ asi najviac zaujala prepojením hudobného, ale aj komického divadelného umenia. Táto „hudobná scénka“ mala za úlohu ukázať pohrávanie sa s dušou zvuku, keď vo forme akejsi zvukovej gule lietala od jedného svalnáča k druhému. Tesne pred koncom bolo možné začuť aj (asi) xylofón, ktorý sa mi ale nepodarilo zazrieť. Okrem nadšenia publika z ich inštrumentálnej a telesnej zdatnosti vyvolávali Taiko v aj salvy smiechu, keď si uťahovali sami zo seba, ale aj z divákov. Práve tieto divadelné a akrobatické vsuvky dokázali vykryť slabšie miesta, keď by už len bubenícke umenie nemuselo stačiť a mohlo by začať nudiť. Komunikácia medzi YAMATO a publikom prebiehala intenzívne po celý čas koncertu, až nakoniec vyvrcholila aktívnym prístupom a spoluprácou publika v poslednej kompozícii „Shin-On“. Už pred ňou sa skupina dočkala zaslúženého standing ovation, po skončení sa opakujúceho. Práve v tejto skladbe hral hlavnú úlohu bubon Odaiko, ktorého vibrácie pocítilo publikum až hlboko vo svojom vnútri.
Zámerom YAMATO bolo zladiť tlkot sŕdc publika s ich rytmom a takto dosiahnuť spoločný pocit neopakovateľnej sugescie.
Čo povedať záverom? Podarená akcia na vysokej úrovni, tak po umeleckej, ako aj zábavnej stránke. Tých niekoľko málo negatív, akými boli nie práve najlepšie ozvučenie (slabý zvukový park na tak veľkú halu) alebo vyššie opísaná prestávka, dokázali YAMATO ľahko vyvážiť, čoho dôkazom bolo spokojné a baviace sa publikum.
Playlist: Yakara (Mladík plný vitality), Hayate (Vietor, ktorý rýchlo vanie), Rekka (Zúrivý oheň), Kizashi (Znamenie), Raion (Hrom) Rakuda (Ťava), Garakuta , Shin-On (Tlkot srdca)
Foto: autor (http://foto.antik.sk/users/koscj/YAMATO)
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.