Cestou za neznámom bol tento koncert. Jediným styčným bodom medzi GHOST a mne známou hudbou bol „Rainbow“, vydarený spoločný album gitaristu Michio Kuriharu a BORIS. Berúc navyše do úvahy fakt, že GHOST sú Japonci, mohol krkolomný popis „neo-psychedelický experimentálny indie rock“ znamenať úplne čokoľvek.

Ale poporiadku: pódium na úvod patrilo domácim BRPOPR, improvizátorskému triu zloženého z dvoch gitár a bicích. Hudba v podaní rakúskych mladíkov začínala v ambientných polohách s hojným využívaním efektov, rôznych glitchov a zvukov vyludzovaných z netradične využívaného Fendera a Gibsona. Na krehkom základe sa postupne budovali hlukové, až metalové štruktúry, v ktorej hlavnú rolu hrali stále intenzívnejšie a razantnejšie bicie Bernharda Breuera. I keď BRPOPR hrajú to, o čo sa dnes snaží nemálo spolkov, do veľkej miery improvizované kompozície preukázali talent pre gradáciu a neskĺzavali k samoúčelnosti. Čosi vyše tridsať minút ubehlo príjemne rýchlo, no otáznik nad tým, čo prinesú hlavné hviezdy, zostával.

Letmý pohľad na pódium odhalil Kuriharovu „strojovňu“ (Micho celý koncert odohral – na spôsob Roberta Frippa – introvertne v úzadí, mimo dosahu svetiel a mimo pozornosti), hradbu kláves, akustickú i elektrickú gitaru, ale aj akúsi variáciu na nineru. Práve tá sa postarala o úvod do koncertu – prvá skladba bola akýmsi ambientno-noiseovým prúdom zvukov, doprevádzaných sporadickými údermi do bicích. Po pár minútach sa duša súboru, Masaki Batoh, chopil akustickej gitary a odštartoval čarovný prúd hudby, ktorý sa zastavil až o hodinu a pol. GHOST (pôsobiaci v premenlivej zostave – ďalšia paralela s KING CRIMSON – na scéne už vyše 20 rokov), nezaprú inšpirácie psychedelickým art- či krautrockom v rozvláčnych kompozíciách na spôsob skorších PINK FLOYD či CAN, no zvukovo patria do dnešnej doby. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa so skladbami nemenili len melódie, ale i zvuk, pohybujúci sa od zasneného, takmer folkového (za výdatného prispenia zobcovej flauty) až po „borisovsky“ mohutné hlukové steny riffov, v ktorých sa znásobil Kuriharov vklad v podobe netradičnej hry na gitaru, tvoriacej viac zvukový podklad, než príspevok k melódiám. GHOST sú vynikajúci inštrumentalisti, pracujúci zásadne pre celok. Komunikácia bez slov bola evidentná nielen medzi hudobníkmi, ale preniesla sa aj na publikum, ktoré si aj v malom počte vytlieskalo dva prídavky. V dramaturgii koncertu sa striedali skladby rozličného strihu, no ani jedna z desiatich či jedenástich dlhých piesní nenudila – všetky disponovali silným nosným motívom podaným odlišným, no nikdy z kontextu nevybočujúcim spôsobom.

Skupina okolo charizmatického frontmana Masakiho Batoha sa u mňa postarala o jeden z najsilnejších koncertných zážitkov poslednej doby. Nadžánrovosť, ktorej bola vtisnutá pečať osobitosti (a napriek „západnému“ základu aj nemalá dávka ázijskej exotiky), stopercentná oddanosť kapele ako celku a inštrumentálna kvalita, plynúca zo skladieb akoby „pomimo“, boli podmanivé.

Cesta naspäť akoby symbolicky korešpondovala s názvom aktuálneho albumu GHOST „In Stormy Nights“. Duch japonských GHOST sa nemá vo zvyku rozplynúť rýchlo.