Vcelku nečakaným prekvapením bola účasť predkapely v podobe bandy DOMINICI. Až po koncerte sa mi podarilo zistiť, že DREAM THEATER svojho bývalého spoluhráča prizvali ako predskokana len na tri zastávky ich aktuálneho tour (Linz, Budapešť a Záhreb). Či brať túto skutočnosť ako šťastie je značne diskutabilné. Nepoznáte skupinu DOMINICI? Šéfuje im Charlie Dominici, chlapík, ktorý naspieval debutové album DREAM THEATER „When Dream And Day Unite“. S ich tvorbou som sa stretol po prvýkrát a moje dojmy z nich sú značne zmiešané. Pred pódium sa mi podarilo dostať počas druhej skladby, aby sa na mňa sa vyvalil progresom šmrcnutý heavy/power metal, ktorý okrem zlého zvuku už ničím nezaujal. Nuda, nuda, podpriemer... Bolo vidno, že sa snažia, dokonca sa ani nedá povedať, žeby išlo o slabých hudobníkov, no ich produkcia značne pokrivkávala. Dokonca sa dočkali aj potlesku a tak dúfam, že iní návštevníci si ich užili viac. Mne ku koncu svojho setu už poriadne liezli na nervy, našťastie nehrali dlho.

DREAM THEATER boli už ale iná káva. Skoro na sekundu presne o dvadsiatej hodine mi ako prvú do uší udrel priam dokonalý, krištáľový zvuk. Chlapi síce na začiatku riešili akési zvukové problémy s pódiovým zvukárom (neuveriteľne sa podobal na Stevena Seagala), no von nebolo počuť ani chybičku. Úvod patril dvom kompozíciam zo „Scenes From A Memory“ a ako tretia odznela „Take The Time“, ktorú so skupinou odspievalo celé, skoro desaťtisícové publikum. Počas nej mnou po prvýkrát prebehlo príjemné mrazenie a spomienky na rok 1992. Áno, boli to krásne časy... Preplnený priestor Szabadtér (amfiteátra) a závratná výška vstupného sú dôkazom toho, že odvtedy DREAM THEATER značne pokročili. A práve k publiku sa po úvodnom sete obrátil James LaBrie s poďakovaním za ich hojný počet, aj napriek dvom silným prietržiam mračien pred koncertom. Z hodnoverných zdrojov som sa dozvedel, že v parku za Szabadtér sa nachádzalo približne také isté množstvo ľudí ako vo vnútri. Podľa všetkého sa rozhodli ušetriť peniaze za vstupenku a oželeli aj vizuálnu stránku akcie. No vrátim sa radšej k dianiu na pódiu. Druhým prekvapením večera bola absencia sólových vystúpení, veď na každom koncerte aspoň jeden z nich zvykol predviesť sólovo svoje hráčske zručnosti. Síce prekvapivé, no určite som z toho nebol smutný, veď o to viac mohli hrať spolu, ako im to ide najlepšie.

Mike Portnoy, sediac za rozsiahlou batériou, vládol celý čas pevnou rukou nad rytmom a občas potešil publikum gymnastickými pohybmi a pohrávaním sa s paličkami. Po jeho pravej ruke sa nad otočnými klaviatúrami skláňal Jordan Rudess, holohlavý majster emócií a melódií, vyludzovaných z rôznych krabičiek a rackov. Veď tá batéria rackových stojanov za jeho chrbtom (ak bol čelom k publiku) vzbudzovala doslova dojem, akoby to bola ovládacia kabína raketoplánu a nie koncertné pódium. Čo sa týka elektroniky, o dosť jednoduchším dojmom pôsobil John Myung, no po hráčskej stránke nezaostával ani o piaď. John Petrucci mi pripadal sťa skromný náhodný hosť, ak odhliadnem od jeho hry, nepútal na seba pozornosť nápadným pódiovým prejavom. Proste si tam len tak stál a to, čo hral, absolútne stačilo... Je len málo gitaristov na svete, ktorí dokážu tak upútať moju pozornosť ako on (verím, že nie len moju). A James LaBrie? Jeho výkon bol doslova strhujúci, dokonca som nepostrehol ani stratu kvality hlasu ku koncu setu, čo sa mu v minulosti stávalo.

Len ťažko hľadám slová, ktorými by som popísal všetky tie zvukové a obrazové vnemy. Perfekcionisticky zvládnuté vystúpenie skupiny patriacej k svetovej špičke, vystúpenie, ktoré síce neprinieslo nič nového, no aj tak ma títo piati páni svojim výkonom doslova odrovnali. Žiaľ, všetko, tak ako má začiatok, má aj svoj koniec. Koniec koncertu prišiel po hodine päťdesiat a po prídavkoch „The Spirit Carries On“ a „As I Am“.

Tešil som sa na koncert a teraz už môžem skonštatovať, že moje očakávania boli nadmieru uspokojené. DREAM THEATER potvrdili, že sú vynikajúcou koncertnou kapelou.

Foto: Ivin

Playlist: Overture 1928, Strange Deja-Vu, Take The Time, Constant Motion, The Dark Eternal Night, Endless Sacrifice, I Walk Beside You, Surrounded (featuring „Sugar Mice“ and „Mother“), Panic Attack, Forsaken, Home, The Spirit Carries On, As I Am