So železnou pravidelnosťou sa každé leto z kalifornského štúdia Pixaru vynoria celý rok zalezení CGI mágovia a na zlatom podnose začnú svetu servírovať svoju novú... rozprávku. A napriek tomu, že všetky rozprávky sú už stáročia v podstate rovnaké, filmoví diváci firme s lampičkou v logu kľačia pri nohách.
„Ratatouille“ tradíciu neruší v žiadnom smere. Dejová línia je presne o tom, o čom boli všetky pixarovky (a ostatné rozprávky), čo mi pamäť siaha. Princíp ťažkej púte hrdinu za úspešným dosiahnutím vlastného cieľa, lemovaná príbehmi priateľstva a lásky je tak starý, ako ľudská reč. Pridaná hodnota, ktorú Pixar svojim filmom dáva je aj v ich ôsmom filme nemenná: je ňou prostredie a jemné nuansy, s ktorými je vymyslené, navrhnuté a vykreslené.
Film nás zavedie do Paríža, štylizovaného do vizuálnej estetiky francúzskych filmov zo šesťdesiatych rokov. Citroëny a skútre, roznášači bagiet, noblesné reštaurácie a nad tým všetkým eiffelovka. Pozorné oko si však na poznávacích značkách áut všimne modrý pruh Európskej únie; v „Ratatouille“ je retro len obalom ďalšieho podobenstva dneška. Jeden z posledných „ľudských“ kuchárov, Auguste Gusteau, dostane smrteľnú ranu po tom, ako na základe recenzie kritika Antona Ega (pohŕdajúceho Gusteauovým heslom „Variť môže každý“) príde o jednu hviezdičku. A po jeho smrti sa jeho nástupca na šéfkuchárskom kresle, slizký južan Skinner, pokúsi prepašovať do jedálneho lístka kedysi najlepšej reštaurácie v Paríži jedlá pripravované z polotovarov. V tom momente sa zhodou okolností (a po vynikajúcej scéne, ktorej hrdinou je babka s brokovnicou) do Paríža dostane potkan Rémy, čudák nepochopený vlastnou rodinou, odmietajúci kradnúť odpadky a snívajúci o kvalitnom jedle. V reštaurácii Gusteau’s sa pretnú tri dejové línie: zápas podniku o prežitie a znovuzískanie zákazníka, Rémyho náhla šanca chytiť šancu (doslova) za pačesy a stať sa kuchárom a lovestory kuchárskeho učňa Linguiniho a jeho tvrdej kolegyne Colette.
I keď je od začiatku jasné, že všetko skončí dobre, scenáristi (námet pochádza z hlavy pražského rodáka Jana Pinkavu) si na koniec nechali zopár prekvapení. Miesto „totálneho“ happyendu sa film končí happyendom takpovediac „duševným“, keď všetky postavy získali to, po čom túžili, ale na druhej strane sa na ceste dokázali mnohého vzdať.
Francúzsko sa nepremietlo len do reálií, na rozdiel od zámerne moderne amerických „Áut“ sa „Ratatouille“ v mnohom odvoláva na francúzsku komediálnu školu, ktorú svojim spôsobom resuscitovala už šarmantná Amélia z Montmartru. Je ťažké si vybaviť ktorýkoľvek z gagov, divák má pocit, že sa usmieva prakticky celý film. Rovnako akčné scény, ktorými prekypovala pocta bondovkám „The Incredibles“, v „Ratatouille“ hrajú len vedľajšiu rolu, to hlavné je v postavách – osadenstvo kuchyne je dobrým príkladom.
Hovoriť o technickej kvalite je zbytočné: animátori Pixaru sa v „Ratatouille“ posunuli ďalej k ešte detailnejšej práci s doteraz nemodelovateľnými tekutinami, vlasmi a (potkaními) chlpmi, mimikou, či stvárnením jedla. Prostredie filmu je opäť čímsi úplne novým a – sledujúc trailery na konkurenčné projekty – Pixar sa dostal do trháku, na ktorého eliminovanie ostatné štúdiá pomaly rezignovali.
Jediným problémom „Ratatouille“ je možno až priveľká schématickosť väčšej časti deja, ktorá je badateľná tým viac, čím viac podobných filmov sa dostáva do kín. „Wall-E“, pixarovka na rok 2008 – príbeh lovestory dvoch robotov, zasadený do prostredia postapokalyptickej, opustenej Zeme – však sľubuje zmenu; vo filme údajne nebudú žiadne dialógy, len modulované robotické zvuky. Líder animovaných filmov sa ešte nechystá povedať posledné slovo.
Flash trailer ČSFD