PRVNÍ HOŘE - Achtung, Sultan!
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Solitérka na cestách, v hotelovej izbe nahrávajúca „duety“, v ktorých na seba naráža nespútane špinavá gitara s vášnivým „banshee“ alter egom? M-hm, ona... Zbohom.
Ruka stiera usadený prach z tvrdých dosák archaického zošitu. Dvíhajúc vysypáva zožltnuté fotografie z čias, kedy bola fotografia udalosťou. Strojené pózy, ostré črty, napriek honosnému oblečeniu nezapierajúce tvrdé poveternostné podmienky anglického vidieka devätnásteho storočia. A medzi nimi ona, plachá hrdinka, zapadajúca do kníh sestier Brontëových, pamätajúca staré lásky, prežívajúca tie nové už iba vo fantáziách vlastného denníka. V hrubých, zatvrdnutých stránkach so žltými škvrnami po rozliatom čaji, víne, petroleji... Alebo iba obyčajnom čase. Žena, ktorá nie je starou matkou nikomu a na ktorú spomínajú už iba ojedinelé relikvie v chátrajúcej viktoriánskej usadlosti. Uprostred múrov ako keby sa stále ozývali zvuky klavíra a prievan v rozbitých oknách akoby rezonoval stopäťdesiat rokov starým kvílením.
To nie je jediné, v čom sa PJ HARVEY vracia v čase - nadviazala takisto stratenú spoluprácu s Johnom Parrishom a Floodom, ktorí sa producentsky podpísali aj pod jej staré (a najúspešnejšie) albumy „To Bring You My Love“ a „Is This Desire?“. Z predošlého počinu zostala esencia samotárstva, hoci posunutá o oktávu vyššie. Prvá singlovka „When Under Ether“ vyčnieva iba trochu, vo všeobecnosti však album tvoria menej nápadné kompozície, evokujúce dojem koncepčnosti - všetky sa vyznačujú tichom a kľudom. Polly Jean opäť nahrala všetky nástroje sama, navyše inštrumentálnu stránku albumu tentokrát postavila na klavíri, ktorý neovláda: „Je skvelé komponovať hudbu počas učenia sa hry na nástroj... Oslobodzuje to fantáziu.“ Biela krieda opakuje dlhoročnú spriaznenosť umelkyne s americkým kontinentom. Image Polly Jean by kľudne mohol odkazovať na spomínané viktoriánske Anglicko, ako aj na obdobie amerických usadlíkov, či Amishov kdesi v Pennsylvánii. Počuť striedme a originálne použitia banja, „klasické“ minimalistické klavírne figúry miestami americky dokresľuje typický „honky-tonk“ zvuk... A čo bolo vždy u PJ najdôležitejšie, jeden zo svojich najväčších vzorov – Boba Dylana – nezaprie zrejme nikdy.
Stačí málo sympatii ku speváčke a väčšina skladieb sa svojou úprimnosťou a citovou nástojčivosťou automaticky zaryje pod kožu. Nestranný poslucháč si všimne mierny pokles kvality uprostred albumu. Nejde o to, že by skladby boli akokoľvek samoúčelné, iba sa spomedzi nich vytratí to „zaujímavé smerom von“. Výnimka príchadza až s trochu živšou „The Piano“, ostrovom života medzi záplavou plošnej éterickosti. „White Chalk“ je vytvorený podľa súčasných predstáv o dobrom albume. Namiesto vytŕčajúcich zážitkov sa snaží pôsobiť ako celok, namiesto poprehadzovateľných trackov očakáva, že ho bude poslucháč počúvať po celých, tridsaťštyriminútových dávkach. To však bohužiaľ nedokáže každý. Alebo chvalabohu?
PJ HARVEY v roku 2007 nie je žiadna lacná drzá hudobná „štetka“, ktorá sa ponúka na všetky strany. Zaraďuje sa tak medzi svojich kolegov Tori Amos, či Thoma Yorkea, ktorí v nedávnej dobre priniesli rovnako náročné albumy. „White Chalk“ nie je album pravidelne rozložených veľkých momentov a jeho charizma nie je ani veľmi apelujúca. Krásne zapadne do mozaiky istého rozpoloženia, no predsa mu chýbajú tie opraty, ktoré kedysi PJ dokázala tak pevne držať v rukách a ktoré sa teraz už len hompáľajú pod koňom, osedlaným tajomne pasívnou vílou.
Ako hodnotím niektoré predošlé albumy?
To Bring You My Love [1995] - 8.5/10
Is This Desire? [1998] - 9/10
Stories From The City, Stories From The Sea [2000] - 10/10
Uh Huh Her [2004] - 7.5/10
PJ HARVEY odrazu neuveriteľne pasívna. Ďalší zo spôsobov prenosu intimity, tentokrát temný a éterický. A z nejakého zvláštneho dôvodu aj príliš introvertný.
7,5 / 10
1. The Devil
2. Dear Darkness
3. Grow Grow Grow
4. When Under Ether
5. White Chalk
6. Broken Harp
7. Silence
8. To Talk To You
9. The Piano
10. Before Departure
11. The Mountain
Let England Shake (2011)
White Chalk (2007)
The Peel Sessions 1991 - 2004 (2006)
Uh Huh Her (2004)
Stories From The City, Stories From The Sea (2000)
Is This Desire? (1998)
To Bring You My Love (1995)
Rid Of Me (1993)
Dry (1992)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Island
Stopáž: 33:53
Produkce: Flood, John Parish
-bez slovního hodnocení-
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.