Sezóna začala! Po prázdninách, ktorým dominovali letné festivaly, sa znovu otvárajú brány tmavých klubov. Návšteva pánov z New Yorku v neďalekej Viedni bola lákadlom, ktorým bolo neradno ohrdnúť – sú príležitosti, ktoré nezvyknú klopať dvakrát. Štvrtok, začiatok o desiatej hodine, klub Fluc – prerobený podchod pod práterským kruhovým objazdom, priestor, ktorý ma neprestáva fascinovať svojou provizórnosťou, ale takisto kvalitne nazvučené javisko, na ktorom sa za ostatný rok vystriedalo nemálo formácií z kategórie „must see“.

Tradíciu domácich predkapiel tentokrát organizátori nectili. Na pódium s trištvrtehodinovým meškaním vyliezli spolucestujúci UNSANE na celom turné, Švajčiari z olympijského Lausanne – KRUGER. Pätica mladíkov má zmluvu s Listenable Records, nie nezaujímavým metalovým labelom. Zvesti o akomsi thrashmetale sa nakoniec ukázali ako plané, i keď nielen mikrofón speváka Rena ukazoval smerom „retro“. Pomerne monotónna jednoliata zmes riffov trojice strunných nástrojov bola podkladom pre Renovu show, čítajúcu kúsky od krútenia sa po pódiu až po šplhanie po výbave klubu, to všetko v ruke s mikrofónom a jeho stojanom. KRUGER miestami bavili, miestami zdržovali – zaujímavé boli pasáže, kde sa hutný sludge-metal prevalil až kdesi k post-rockovým náladám, samozrejme patrične zahusteným. Bohužiaľ KRUGER ešte nie sú zohratí natoľko, aby dokázali svojim skladbám vtlačiť výraznejšiu pečať a poodhaliť ich hlavu a pätu. Nešlo o zlý set, ale takmer trištvrtehodinová dĺžka bola priveľkým sústom.

Zhruba rovnakú dávku na svoje plecia naložili Chris Spencer, Dave Curran, dočasný basgitarový záskok Jack Natz z COP SHOOT COP a Vinnie Signorelli, trojica (Spencerovými slovami) najlepších priateľov, od roku 1994 jediný a nemenný obsah mena noise-corových veteránov UNSANE pre aktuálnu európsku tour. Drvivý úvod silnej „Release“ z comebackového albumu „Blood Run“ (2005) v mžiku zatienil vcelku dobrý dojem z KRUGER. UNSANE, v rukách s polorozbitými gitarami a takmer bez efektov, sa spoľahli čisto na silu svojich monštróznych „americky“ znejúcich riffov, ktoré lemujú ich diskografiu – v homogénnom sete odzneli skladby z každej dosky od dvojky „Total Destruction“ (1994) až po novinku „Visqueen“. V jednoduchosti je sila: nesmierne kompaktný a zovretý výkon nenechával žiaden priestor na exhibície, bubenícke sólo vstupy, o ktoré sa staral Vinnie Signorelli (o. i. SWANS), len premosťovali a vypĺňali pauzy a hrali úlohu akéhosi štartéra skladieb. To, o čo išlo, bola prvotná, na kosť ohlodaná energia. Rafinovanosť a istá komplikovanosť piesní bola badateľná až v druhom slede (a opäť sa mi tlačí na jazyk výkon Signorelliho, paradoxne úplne inde, vysoko nad punkovou rytmickou triviálnosťou). Z UNSANE však bolo cítiť punkové a hardcorové korene, nielen skrz spev Chrisa Spencera, takmer hltajúceho mikrofón, ale aj v bezprostrednosti a otvorenosti celej skupiny (viedenský večer spred deviatich rokov, pri ktorom po napadnutí po koncerte Spencer takmer prišiel o život, nebol spomenutý ani náznakom).

Istá stereotypnosť a schématickosť skladieb – UNSANE už dlho de facto robia to isté – na koncerte nevadila, klady spomenuté vyššie ju dostatočne vykompenzovali. Spolu so snáď stovkou návštevníkov som videl legendy, ktoré dávno nepotrebujú nič dokazovať. Svoj v dobrom slova zmysle štandardne vysoko posadený etalón sa nesnažia veľkohubo preskakovať, ako správni mazáci vedia, že stačí pármilimetrová rezerva. Pozeral som sa pozorne. Latka sa nezakývala.