Ešte jedna podobná kapela a začnem veriť, že existuje nejaká tajná PR stratégia medzi nórskymi drevnými blackmetalistami, ako prelinkovať publikum svojich žánrovo odlišných projektov a držať tak nórsku metalovú scénu pri nadštandartne výdatnom živote. Všetky tie bočné projekty, ktorými nás Nóri od začiatku zásobujú, majú čosi do seba. Svojho času sa s obľubou paušalizovalo, že nórska blackmetalová scéna sú vlastne 5 ľudia v 20 rôznych kapelách a dnes to pravdepodobne nebude inak (musíte si akurát tie čísla ešte trochu vynásobiť). Takže to, čo s úspechom praktizuje Tchort so svojimi GREEN CARNATION, napadlo aj melodicky neukojených kolegov z ENSLAVED a GORGOROTH. Hneď s druhým albumom sa navyše dostali do najužšej nominácie na prestížne nórske ocenenie. Super. Jediná škoda, že do domysleli zhruba potiaľ, pokiaľ GREEN CARNATION – ktorí sami už budú mať s ďalším albumom dosť veľký kreatívny problém.

AUDREY HORNE sú presne tou kapelou, ktorú potrebujete, ak je to už presne dva mesiace, čo počúvate nový album posledného melodicky našlapaného metalu s frajerským spevom a pomaly vás veru už začína nudiť. „Le Fol“ však môže byť zároveň veľmi zradná istota na najbližšiu zimu, pretože už s príchodom Silvestra môže byť dávno opočúvaný. Čím sa však líši od väčšiny ostatných – ani po čase, kedy vás prestane baviť, rozhodne neurazí.

Najdôležitejšia vlastnosť „Le Fol“ je kvalitatívna nevyváženosť, dôsledok snahy o čo najväčiu rozpoznateľnosť a odlišnosť skladieb. Piesne, ktoré by (pri väčšom počte) z albumu spravili jedného z kandidátov na album roka, tu striedajú sotva priemerné kompozície. Dve z nich album dokonca začínajú. „Last Chance For A Serenade“ prekvapí maximálne tak inšpiráciou FOO FIGHTERS v refréne, „Faids“ je fádna a banálna úplne celá, najmä vďaka frázovej a hlasovej nenápaditosti speváka, celkovo najslabšej linky v reťazci AUDREY HORNE. Prvý z vrcholov albumu (aj keď zatiaľ nie najvyšší) príde so štvrtou „Threshold“, nasledovanou zase dvomi slabšími, hoci ľahko zapamätateľnými a nákazlivými vecami. Druhý vrchol a tentokrát ten najvyšší – „In The End“. Názvová podobnosť je iróniou najmä preto, že skladba by s trochou aranžérskych zmien mohla poslúžiť ako dokonalá nu-metalová hymna kľudne aj u LINKIN PARK. Jej súčasné aranže sú však práve to, čo ju robí unikátnou. Najsilnejšia zbraň je zmena tóniny a rytmiky v refréne, ktorý vďaka tomu pôsobí ako dokonalý katalyzátor všetkého, čo poslucháč kedy chcel svetu vykričať. Dve silné veci na záver, „I Wish You Hell“ a krásne uzatvárajúca „So Long Euphoria“ potvrdia tušený predpoklad, že AUDREY HORNE vsadili na dramaturgickú istotu rozloženej sily, vďaka čomu môže celý album pôsobiť silnejšie. Možno by zámer vyšiel oveľa lepšie, kebyže niektoré dve skladby pošlú dočerta a album skrátia o nedrastických desať minút. Nikto by nebol ukrátený, naopak.

Za predpokladu, že aj menej náročné chytľavometalové publikum potrebuje občas trochu čerstvého vzduchu do svojich zatuchnutých komnát, „Le Fol“ od AUDREY HORNE sa zdá byť jedným z tých lepších kandidátov. S koncentrovanejšou kvalitou a lepším spevákom (ako ďaleko by to mal do Bergenu Kjetil Nordhus?) mohla kapela spraviť oveľa hlbšiu brázdu, aj bez týchto špekulácii sa však „Le Fol“ dá užiť v zdraví.

Najlepšie skladby:
In The End
Threshold
I Wish You Hell
So Long Euphoria

Bude sa vám páčiť, ak máte radi:
GREEN CARNATION – The Quiet Offspring
AMORPHIS – Far From The Sun
HIM – Deep Shadows And Brilliant Highlights