Všetko čo ste chceli vedieť o CLAWFINGER, ale báli ste sa spýtať nájdete na ich prvých dvoch albumoch. Čo teda prináša v poradí siedma doska „Life Will Kill You“? Ehm, povedané tradične zjednodušeným spôsobom – nič nové. Kedysi novátorskí severania si už druhú dekádu dusia svoj našliapnutý crossover a v žiadnom prípade sa neohliadajú po nových trendoch. Zdá sa, že to im samým, tak ako aj ich fanúšikom, perfektne vyhovuje.

Prvé dve skladby na novinke odsýpajú výborne. Nesú sa v znamení chytľavých refrénov, a valivých HC riffov. „The Price We Pay“ začína malou predohrou v podobe melancholického violončela. Potom už prichádza na rad vypaľovačka, tak ako sa na úvod metalového albumu patrí. Gitary majú na “Life Will Kill You“ skutočne kovovo ostrý zvuk, v podmaze sú kde-tu sprevádzané kvílivými zvukmi syntetizátora. Zborové refrény, ktoré sú v menšom obsiahnuté už v úvodnej skladbe, dostávajú ešte viac priestoru v titulnej „Life Will Kill You“ a nasledujúcej „The Prisoners“. To je jeden z prvkov, ktorý na predošlej doske nedostal až toľko miesta. „Hate Yourself With Style“ sa niesla v znamení väčšej tvrdosti a vyššej miery agresivity, ktorá na novinke mierne ustupuje do úzadia. Zvýšenú mieru agresivity však budú pociťovať všetci, ktorí majú aký-taký cit pre anglický jazyk. Práve texty sú dlhodobo najväčším problémom CLAWFINGER. Tie slová nie sú zlé, sú doslova detinsky smiešne (schválne sa skúste zamerať na „Little Baby“). Ak by sa v recenziách rozdeľovali známky na dve časti - text a hudba, dostali by Švédi za prvú položku maximálne 2/10. A to som ešte benevolentný, lebo sú mi chlapíci sympatickí. Tak radšej späť k hudbe. Tá si až na výnimku v podobe už spomínanej „Little Baby“ razí cestu bez väčších kvalitatívnych výkyvov a hlavne poslucháča nenudí. Aj v druhej polovici albumu Švédi ťahajú z klobúka našliapnuté, hutné hardcoreové skladby, ako napríklad „Where Can We Go From Here?“ alebo záverečnú „Carnivore“.

CLAWFINGER aj so svojim siedmim zárezom nepodliezajú latku, ktorú si kedysi pred rokmi nastavili. Pravdou je, že ju ani nikam ďalej neposúvajú. Občas skĺznu ku gýčovitosti (stokrát prevarené orientálne motívy vo „Final Stand“) a často prehnanému pátosu (väčšina textov), ale aj napriek týmto muchám album ako celok funguje dobre. Príjemným faktom je aj to, že sa kapela nikam nehrabe, neinscenuje odchody zo scény, neorganizuje reuniony a následné návraty ku koreňom. Švédi si očividne hrajú to, čo ich baví a o nič iné sa príliš nestarajú. Výsledok nie je v žiadnom prípade extra oslňujúci, ale radovým fanúšikom CLAWFINGER pravdepodobne postačí a „cezpoľných“ rozhodne neurazí.