Pamätám si to doteraz. Je čosi vyše roka po smrti Kurta Cobaina a mne sa konečne podarilo dostať sa k dychtivo očakávanej kazete s debutom FOO FIGHTERS, vtedy ešte one-man bandu sympatického vlasáča, chvíľu predtým sedávajúceho za bubnami NIRVANY. Nadšenie mi neskazilo ani to, že na onej páske chýbali názvy skladieb – po jednej som ich chodil opisovať do miestneho obchodu s CD, hanbiac sa napísať si celý tracklist naraz.

Dnes mám takmer dvakrát viac rokov, ale tá nostalgická sympatia k Davidovi Grohlovi vo mne zostala. I keď prerod FOO FIGHTERS z kapely „toho z NIRVANY“ na štadiónovú stálicu sa udial takpovediac za mojim chrbtom – matne si pamätám, že to všetko začal bláznivý klip „Everlong“ z dvojky „The Colour And The Shape“ (po jej producentovi siahla kapela aj teraz) a potom nasleduje tma, z ktorej sa len sem-tam zaškerí Grohlov ksicht, ktorý sa stal pravidelným návštevníkom tituliek rockových magazínov.

Strih: píše sa rok 2005 a seattleskí ufóni vydávajú dvojalbum „In Your Honor“, priznávajúci nemalé ambície – unplugged „Skin And Bones“ ich o rok neskôr len podčiarkol a snáď symbolicky naznačil, že Dave Grohl cíti, že definitívne dorástol svojho bývalého frontmana. (Nedorástol.)

„Echoes, Silence, Patience & Grace“ debutoval v prvej trojke albumových rebríčkov najväčších trhov na oboch stranách Atlantiku. Pritom ide opäť o „normálnu“ dosku, pod vkusným obalom neskrývajúcu nič viac (a nič menej), než rockové pesničky. Singel „Pretender“ je odpálený hneď v úvode, i keď autor recenzie pred jeho predstieranou, radio-friendly tvrdosťou uprednostňuje nasledujúcu ironickú „Let It Die“: „Myslievaš na mňa?/Ach, si tak pozorná“.

Už opatrný úvod mohol naznačiť, že to s vzťahom k aktuálnym FOO FIGHTERS nemám úplne vybavené. Na jednej strane je všetko OK – všetci chlapci v kapele vedia hrať lepšie, ako trio z NIRVANY, ale história sa tu neprepisuje a prepisovať nebude. Nemuselo by to byť na škodu, FOO FIGHTERS však nezriedka skĺzajú k pejoratívnemu „bonjoviovskému“ významu škatuliek AOR alebo štadiónový rock. Akoby všetko bolo dávkované v množstvách, ktoré ťažko poslucháčovi čo i len rozstrapatia účes, po dravosti a agresivite debutu zostali len stopy, netreba nikoho nasrať. Alebo už na to neostáva chuť – to rozlúsknem, až mi bude Grohlových tridsaťosem.

Je to skrátka o očakávaniach: „Long Road To Ruin“ je opäť dobrá skladba v uvoľnene americkom duchu starých SOUL ASYLUM, s nemenej chytľavým refrénom – ideálna do auta, ako fanúšik FOO FIGHTERS si ho pravdepodobne môžete dovoliť, ak už dávno nejazdíte na služobnom. Je to posledná tretina albumu, ktorá prekvapí: „Ballad Of The Beaconfield Miners“ (inštrumentálka pre zavalených baníkov, ktorí si do šachty vypýtali iPod s muzikou Davea Grohla a spol.) viac, než málo pripomenie „Bron-Y-Aur Stomp“ od LED ZEPPELIN. Aj nasledujúce skladby potvrdia, že grohlovci sa vracajú ku koreňom, ktoré dobre a symbolicky reprezentuje hudba Angličanov Pageho, Planta, Jonesa a Bonhama, vychádzajúca z amerického blues a pred takmer štyrmi desiatkami rokov symbolicky cestujúca za slávou opačným smerom, než FOO FIGHTERS – Američania žnúci úspechy v Británii.

Vychádza mi z toho, že FOO FIGHERS sú takmer dokonalými syntetizátormi vplyvov, preverených rokmi. Daňou za rafinovanú prácu s inšpiráciami (sám starý metalista Dave Grohl má toho napočúvané nemálo) je uniformita, priemernosť, davovosť – a následkom presne toho istého obrovský, pred onými dvanástimi rokmi isto nečakaný masový úspech. „Sme len obyčajní ľudia, ja a ty/či čas z nás spraví sochy, sa uvidí“ („Statues“). Vzletné slová sa k civilným FOO FIGHTERS hodia rovnako málo, ako kategorický odpis. U nás sa za to dáva päť a pol. Ja pridám pol boda naviac, za všetku tú patetickú nostalgiu.