Je niekoľko spôsobov, ako napísať recenziu. Obávam sa, že ani jedným z tých bežných to tentokrát nepôjde. Na fundovaný rozbor „Konvergencií“ (ponorených príliš hlboko v skutočnej klasike) nemám vzdelanie, na analýzu toho, čo tento album znamenal v kontexte doby mi chýba dvadsaťpäť rokov a obyčajnú recenziu v tomto prípade vlastne ani netreba. Dvojalbum COLLEGIA MUSICA skúšku časom prestál už niekoľkokrát – tento prípad je dávno uzavretý.

Prečo teda o tomto dvojalbume (vraj prvom na Slovensku) vôbec písať? Možno práve preto, že s legendárnymi doskami to býva tak, že raz za čas ich ktosi vytiahne na svetlo božie a pre „maličkých“ je tu zrazu zjavenie: vypredaný koncert COLLEGIA na jeseň roku 1996 – ešte pred oficiálnym reunionovým turné – som celý počul zvonku klubu, s uchom nalepeným na plechové dvere, cez ktoré sa na pódium vykladala aparatúra. Tak silná to bola fascinácia; na zázname STV z už adekvátne „veľkého“ koncertu, ktorý nasledovel o rok neskôr na bratislavských Pasienkoch, ma nájdete v prvej rade, v tričku U2. Je to celá šnúra farebných spomienok, a to všetko kvôli doske, ktorá vyšla desať rokov pred tým, ako som na svet prišiel ja. Teda pred tridsiatimi šiestimi rokmi.

Historiek okolo „Konvergencií“ je mnoho: o tom, ako Vargovi – vtedy dvadsaťtriročnému(!) – na obale vyretušovali cigaretu tak, že ostal akýsi „herpes“, o tom, ako z obalu zmizli mená medzičasom do nevôle vrchnosti uvrhnutých Juraja Jakubiska a Mariána Vaneka, ktorí na jeho dizajne pracovali. Ale aj o tom, ako záver „Eufónie“, záverečnej demonštrácie sily hammondu a toho, čo z neho Varga dokázal vymlátiť, v lisovni spálil rycie ihly.

Keď sa tesne pred začiatkom onej problematickej pasáže na konci „Eufónie“ znovu ozvú hlasy detského speváckeho zboru, bude mať bežný poslucháč za sebou tri skladby pôvodného vinylu, každú vypĺňajúcu jednu stranu asfaltovej platne. Suita „P.F. 1972“ v úvode očarí zimnou náladou. Vargov hammond, pulzujúcu, tvrdú Frešovu basu a Hájekove funkčné bicie dopĺňa sólová a sólujúca gitara vtedy sotva osemnásťročného Františka Grigláka (predtým PRÚDY a neskôr a dodnes FERMATA), ktorý si nemohol vybrať na nedlhú spoluprácu s COLLEGIOM lepší čas. Po nástupe spomínaného zboru spievajúceho Peterajov vianočný text sa skladba trochu „prisladí“, i tak však pôsobí – v porovnaní s EMERSON, LAKE & PALMER či Emersonovými NICE, jedinými spolkami, ktoré sa k vargovcom dajú ako tak pripodobniť – slovansky a originálne.

Celý album je zvláštne rozštvrtený. Kým „P.F. 1972“ navodí atmosféru zimy, ktorá spolu so studeným, modrobielym obalom dosku akosi definuje, „Suita po tisíc a jednej noci“ na motívy Rimského-Korsakovej „Šeherezády“ je nahrávaná naživo. Keď sa na začiatku jej poslednej časti z publika ozve euforické „Ešte!“, zimomriavky behajú po chrbte aj dnes. Varga sa z ticha rozbehne do cválajúcich ekvilibristík, ktoré je zbytočné popisovať. Patentná disonantnosť a zdanlivá falošnosť dodávajú korenie, no napriek tomu, že Vargov nástroj je v hudbe COLLEGIA ústredným, nikdy neskĺza k akademickým exhibíciám. Vargu k tomu jeho vnútorný démon nikdy nepustil: táto hudba je rituálom a nie cvičením, rituálom, ktorý útočí na okamžite na tie najbazálnejšie receptory hudby. Žiadne okľuky: živý záznam „Šeherezády“ znie aj po temer štyroch desaťročiach tak, akoby ho kapela hrala v tejto izbe, pár metrov odomňa.

Druhú platňu (dnes druhé CD) otvárajú „Piesne z kolovrátku“. Hrany z dobového pohľadu kontroverzného účinkovania Pavla Hammela obrúsil čas. Hammelov hlas znie v čomkoľvek z prelomu 60´s a sedemdesiatych rokov výborne a táto druhá spievaná skladba – v piesňových pasážach trochu reminiscencia na predošlé spolupráce Vargu a Hammela pod hlavičkou PRÚDOV – mi sadne viac, než úvodná „péefka“. Aj text Kamila Peteraja – akokoľvek (dobovo) romantický, tam patrí: „Tú sklenú izbu rozbil dávno vánok/Tú sklenú izbu plnú krás/Ak chceš, tak poďme spolu pod altánok/Dva staré vozy zvezú nás...“. Surovej a pre mnohých nestráviteľnej „Eufónii“ sme priestor venovali, dodať treba, že v časoch, ktoré opäť prajú sonickým experimentom, znie znovu skutočne moderne. Hudobné štýly sa vracajú v cykloch – vtedy sa však tohoto „neporiadku“ u nás predalo takmer 140-tisíc kusov.

Rok 2007 COLLEGIU MUSICU prial – resuscitované vydavateľstvo Opus vydalo všetky albumy s počuteľne remastrovaným zvukom (a nanešťastie aj s doslova zneucteným obalom a odfláknutým bookletom), Slovart vypustil na knižný trh vydarenú biografiu Mariana Jaslovského (v ktorej nájdete omnoho erudovanejší pohľad nielen na „Konvergencie“) a sám Marián Varga opäť koncertuje, i keď prevažne s komorným Moyzesovým kvartetom. Ak ste po rodičoch zdedili originálnu platňu, alebo ak vlastníte prvú CD reedíciu doplnenú o rok starším debutom „Collegium Musicum“ či nanovo roztrackované vydanie z tohto roku, pustite si ich. A ak ste COLLEGIOM nepoznamenaní, možno práve tento album stojí za obzretie: je to skutočne progresívny (a to tak, že aj dnes viete, prečo!), nadčasový, kúzelným dotykom šialenej múzy poznamenaný kus skvelej muziky.