Skupina STAGE MERIDIAN je menej známym pojmom na našej hudobnej scéne, no ľudia pôsobiaci v jej radoch sú známi viac ako dosť. Dušan Antalík, Milan Dočekal, Ivan Válek a Ivan Marček sú základnými členmi formácie TEAM. O ich projekte, ale aj o nadchádzajúcom turné TEAMU a ďalších témach som sa porozprával s gitarovým virtuózom a rockerom Dušanom Antalíkom.

TEAM naši čitatelia určite poznajú, takže nám najprv predstav skupinu STAGE MERIDIAN. Od kedy fungujete, čo vás viedlo k založeniu tejto formácie a ako si predstavujete ďalšiu budúcnosť?

Je pravda, že my štyria sme spolu už naozaj veľa rokov.  Nielenže sme spolu veľa odohrali, ale veľmi dobre sa poznáme aj navzájom. Začínali sme vlastne ako fussion kapela, teda muzicírovali sme v štýle spájajúcom rock a jazz, často naše skúšky pozostávali z hodín a hodín improvizovania na rôzne témy. Veľmi nás to bavilo a overovali sme si tak, čo dokážeme. Potom, ako asi všetci vedia, sme sa v TEAME venovali pop rocku. TEAM je naša materská loď a plávame na nej dodnes. Mojou túžbou bolo urobiť raz kapelu, s ktorou by som koncertoval s inštrumentálnym repertoárom – s muzikou, ktorá nepodlieha popovým a bulvárnym kritériám. Skrátka, hrať nezávislejšiu muziku. Chalanov som samozrejme nemusel dlho presviedčať. Vymyslel som názov STAGE MERIDIAN a už po prvých skúškach bolo jasné, že nás to veľmi baví.“

Nedávno ste absolvovali menšie klubové turné, ako dopadlo? Si spokojný s návštevnosťou a odozvou?

Na STAGE MERIDIAN Live Club Tour 2008 sme naozaj nešli s očakávaním veľkých návštevností. To všetko máme v TEAME. Šli sme si zahrať pre ľudí, ktorí sú ochotní s nami stráviť príjemný večer, tak trocha vstúpiť do nášho sveta, aj nás spoznať bližšie ako muzikantov. Bolo to naše prvé turné a napodiv niektoré kluby boli plné. Chodilo na nás veľa muzikantov a aj fajnšmekrov, boli to väčšinou hudobne zorientovaní ľudia. Odozva bola podľa mňa veľmi dobrá. Často pre nás až prekvapujúca, v dobrom slova zmysle.

Na turné ste prezentovali svoju produkciu, pozostávajúcu z coververzií a jednej tvojej skladby „Blue For You“. Prečo dávate prednosť coverom? Neuvažujete o tom, že by ste urobili viac vlastných veci?

Áno, turné pozostávalo hlavne z coververzií toho, čo sa nám veľmi páči. Musím povedať, že mnohé z tých skladieb sme z časti upravili, napr. sólové party boli väčšinou naše. Napríklad v niektorých skladbách vôbec neboli gitarové sóla, upravili sme v niekoľkých skladbách aj kompozíciu piesne tak, aby mala lepšiu gradáciu. S dobrým materiálom sa robí ľahko a my sme potrebovali postaviť základy. Chystáme už náš pôvodný materiál a chceme nahrať nové CD STAGE MERIDIAN z našich pôvodných skladieb.

To si ma veľmi potešil, kedy ho asi môžeme očakávať? Materiál naň máte už spracovaný, či ho ešte len nosíte v hlavách?

Jednu skladbu už máme roztočenú, musíme ju dokončiť. Ďalšie nápady, skladby sú v demoverziách. Chceme pozvať na nahrávanie niekoľko hostí, čo vychádza z podstaty vecí, niekde potrebujeme saxofonistu, inde zase klávesákového špecialistu ako je Ďuro Tatár. 

Momentálne je v príprave veľké turné k 20.výročiu skupiny TEAM. Tešíte sa?

Áno, tešíme sa veľmi. Každé turné TEAMU je pre nás ďalšie splnenie muzikantského sna. Ostatné dve turné sme odohrali iba v Čechách a boli úžasné. Asi každý muzikant by si chcel zahrať napr. pred 13 000 ľuďmi v T-mobile aréne v Prahe alebo 10 000 ľuďmi v Rondo hale v Brne. Sú to pre nás nezmazateľné fakty, že naša muzika stále zaujíma ľudí, možno aj kvôli tomu, že nestojíme na jednom mieste a stále robíme nové piesne. Toto turné bude pre nás zaujímavé tým, že sa po šiestich rokoch vrátime s turné TEAMU v apríli na Slovensko a potom v máji budeme pokračovať tradične v desiatich najväčších mestách Čiech.

Vypredané haly a štadióny ti predpokladám vyplnili jeden z tvojich muzikantských snov, ešte ti nejaké nesplnené ostali? Ako si predstavuješ svoju muzikantskú budúcnosť?

Mám rád muziku a rád hrám. To, že som sa vrátil do sveta fusion, mi dáva možnosť hrať ešte veľmi dlho. Všetko závisí aj od zdravia. Mám už svoj vek, ale cítim sa rovnako strelený ako v dvadsiatke. To je tak, z hľadiska popu som old man, z hľadiska rocku som skúsený rocker a z pohľadu fusion som v puberte (smiech). Mám svoj svet a v ňom chcem existovať ďalej. Ináč by ma povrchnosť médií a ľudia okolo nich zničili. Mrzí ma klesajúca kultúrnosť Slovákov, ale i Čechov. Napr. vo Francúzsku je situácia iná. V novinách tam vychádzajú desaťstranové kulúrne prílohy a vyznať sa v kultúre patrí k všeobecnému rozhľadu Francúzov. Často aj kapely, ktoré v Amerike takmer nehrajú, vydávajú DVD z vypredanej Zenith Hall v Paríži. To nehovorím o francúzskych stáliciach, ako je napr. Mylen Farmer, tá vypredala Zenith Hall niekoľkokrát po sebe za pár hodín. Ach... chcem hrať vo Francúzsku (smiech)! Hrali sme už v Anglicku, Holandsku, Nemecku... ale Francúzsko? 

Ale vráťme s k TEAMU. Dvadsať rokov je pekne dlhá doba, hodná aj na bilancovanie. Ako sa dnes pozeráš na vašu minulosť. Je to pohľad len radostný, alebo ste mali aj ťažké chvíle?

Showbiznis a zvlášť muzikantský život nie je veľmi ľahký. Nielen, že muzikant, ak sa chce udržať, musí neustále cvičiť a skúšať, jeho osobnosť musí dotvárať veľmi pevná psychika. Zvlášť, keď sa kapela dostane do stredu pozornosti, stretáva sa s rôznymi reakciami a to nielen kladnými. Musí sa vyrovnať so slávou, s neustálym premiestňovaním sa a cestovaním, únavou, ale i so všetkými nástrahami rockandrollového života. V našom prípade si to väčšinou odniesli rozpadnuté manželstvá, ale ako kapela sme vždy zostali pohromade a dnes s odstupom rokov cítime navzájom k sebe o to väčšiu úctu.

TEAM bol a vlastne aj dodnes je, veľmi úspešnou komerčnou kapelou. Nie je takéto postavenie sčasti aj obmedzujúce vo vzťahu k nemožnosti experimentovať a hľadať v hudbe nové cestičky, ak nechcete ohroziť svoje postavenie u fanúšikov?

TEAM už prvou platňou definoval svoju tvár a štýl. Nemôžem povedať, že by sme v rámci určitých mantinelov neexperimentovali. Snažili sme sa svojim zvukom priblížiť zvuku hlavne amerických kapiel. Nebolo to vždy ľahké. Boli to hodiny presviedčania technikov a zvukárov v bývalom opusáckom štúdiu v Bratislave, žeby to malo znieť takto a nie tak, ako to robili dovtedy. Samozrejme, že keď sa pohybujete v oblasti pop rocku, musíte akceptovať určité pravidlá. Formálnu stránku piesní do značnej miery určuje nielen doba, ale aj spoločnosť, v ktorej sa pohybujete. Ľudia musia vašej hudbe veriť a dôverovať vám, potom sú ochotní za váš koncert dať peniaze a prísť na vás aj viackrát. Zjednodušene povedané, vaša hudba musí byť zrozumiteľná širokému publiku – tomu sa hovorí popularita. Ja si myslím, že až na pár výnimiek sme si udržiavali a dodnes si aj udržiavame aj určitú latku a niektoré naše piesne neboli a nie sú vôbec jednoduché. To všetko samozrejme záleží aj od uhlu pohľadu. Nechcem, aby to vyznievalo, že sme neviem ako pyšní na to, čo sme urobili. Hlavne sme hrali a hráme, pretože nás to veľmi baví. Čoho dôkazom je aj STAGE MERIDIAN.

Keď sa niekde povie TEAM, väčšine našej populácie sa vybaví Paľa Haberu a ani len zďaleka netušia, kto sú tí ľudia za ním. Nie je ti tejto situácie tak trocha ľúto, hlavne s ohľadom na to, koľko ste všetci ostatní skupine venovali a venujete času a energie?

Je pravda, že hlavne mladšie generácie o nás toho veľa nevedia. Tí, ktorí s nami rástli, nás poznajú lepšie. Budovali sme takto náš imidž, potrebovali sme a hľadali sme speváka – lídra, tak ako sme to videli u našich vzorov, napr. LED ZEPPELIN, DEEP PURPLE či QUEEN. Ukázalo sa to, ako správna voľba. Speváci predávajú kapely, ostatne tak ako je to napr. u GENESIS – Collins, či U2 – Bono. Je logické , že pozornosť ľudí a médií je upriamená hlavne na nich. Mne to takto vyhovuje, robím muziku preto, lebo ju mám rád. Nerád som v civilnom živote stredobodom pozornosti. Mám rád anonymitu, cítim sa vtedy slobodný. A potom, všetko to má aj svoju druhú stranu. Paľo priťahuje pozornosť nielen našich fanúšikov, ale aj bulváru.

Paľo Habera na začiatku prišiel už do rozbehnutej kapely, no až po jeho príchode sa vám podarilo preraziť. Čím to bolo?

Paľo sa po príchode do kapely veľmi rýchlo zorientoval, pomohol nám s imidžom i komunikáciou smerom von k ľuďom i masmédiám. Všetko to ale muselo spĺňať jeden predpoklad, musel dobre spievať. Ďalej to bolo už o talente kapely, pracovitosti a šťastí. 

Nikdy ste nezatúžili urobiť si nejakú bokovku, kde by ste mohli zrealizovať všetky hudobné nápady, ktoré s TEAMOM zrealizovať nešlo?

To sa v podstate aj sporadicky dialo. V kapele vzniklo niekoľko sólových projektov, ktoré potvrdzujú pravidlo. A myslím si, že ešte aj nejaké vzniknú. Muzikantská duša je taká. Poznám mojich kolegov v kapele a viem, že každý sa snaží napredovať a neustále aj nám ostatným dokazovať, že rastie a napreduje.

Pamätám si na tvoj projekt 911, kde ti robil texty Doctor z EDITORU, plánuješ niekedy pokračovanie tohto projektu? A ako si sa dostal k spolupráci so spevákom EDITORU?

Doctora som spoznal, keď ma EDITOR oslovili, že chcú natočiť svoje CD v mojom štúdiu. Bola s nimi sranda a vždy sme mali spolu o čom hovoriť. Myslím, že som Doctorovi v muzike, ale i v živote niekoľkokrát dosť výrazne pomohol. Očakával som, že mi aj on pomôže, keď som to v určitej fáze môjho života potreboval, ale nestalo sa tak. Niekoľko rokov som ho už nevidel. Často stretávam Hiraxa (Paľa Baričáka), myslím si, že s ním je náš vzťah v pohode. V súčasnosti zhŕňam materiál v podobe demo nahrávok, ktoré mám pripravené na moje nové sólové CD. Chcel by som ho nahrať v druhom polroku 2008, taký je môj plán. Ale tých mám pre tento rok viac. 

Hovoria o tebe, že si výborný gitarista, pokladáš sa aj ty za takého? Ako si sa dostal k muzicírovaniu a prečo ti učarovala práve gitara?

Platí jedna hlboká pravda, že čím viac toho vieš, tým viac spoznávaš, čo všetko ešte nevieš a čo si nestihol. Niekedy mám pocit, že by som mal žiť ešte ďalší život, aby som postíhal všetko, čo chcem ešte v muzike vedieť. Pristupujem k hudbe s veľkou pokorou, snažím sa stále napredovať. Priznám sa, že ma veľmi neoslovujú tí gitaroví exhibicionisti. Pripadá mi to trochu nezdravé, neustále ukazovať všetkým, ako rýchlo a virtuózne vedia hrať. Nemôžem si pomôcť, zdá sa mi to sebecké. Oveľa viac ma oslovujú gitaristi, ktorí sa venujú kompozíciám, silným témam a nesnažia sa prvoplánovo predvádzať. Dobrá gitarová technika podporuje schopnosť hudobníka slobodne vyjadriť sa. Pokiaľ ovládate slušne svoj nástroj, ľahšie vyjadríte svoje myšlienky. K muzike som sa dostal cez akordeón – harmoniku. Chodil som do ľudovej školy umenia, ale už vtedy som pokukával po gitare. Prvú gitaru som dostal od rodičov, keď som chodil do štvrtej triedy na základnej. Prvú elektrickú gitaru českej výroby značky Star som si kúpil ako 16-ročný. Nechcem, aby to vyznievalo nejako nadnesene, ale aj keď ma rodičia veľmi podporovali, nejaké veľké peniaze na aparatúru som nemal. A tak som si na prvú aparatúru bol zarobiť v zlievárni ZŤS Martin, kde som celé prázdniny tvrdo pracoval. Kúpil som si za to zosilňovač a reproduktorovú bedňu Tesla, ktorá mi už pri druhej skúške zhorela do tla. Vtedy sa aparatúra zháňala veľmi veľmi ťažko. Pamätám sa na ten úžasný pocit, keď som prvý raz pichol svoju gitaru do Marshalla. Zdalo sa mi, že mám krídla.

Používaš jednu z najdrahších gitár, Musicman, stále používaš len túto jednu značku? Aký používaš aparát, aj v skúšobni aj na pódiu rovnaký?

Ja som v podstate fenderový hráč. S gitarami typu Fender som začínal, doteraz som ich už mal niekoľko. Rád som hral aj na Gibson Les Paul Custom, ale ten som počas jednej muzikantskej núdze predal, čo mi je dodnes ľúto. Často so rozmýšľal, že by niekto mohol vytvoriť gitaru, ktorá skĺbi univerzálnosť Fendera a mäkkosť a tučný tón Gibsona. A keď som sa dočítal, že firma Musicman urobila taký nástroj na prianie Steva Lukathera, snažil som sa dostať k Musicmanom. Najprv som mal možnosť zahrať si na Musicman Eddieho Van Halena a povedal som si... wow, to hrá samo a neuveriteľne to ladí a spieva. No a potom som sa dostal k Musicmanu Luke, čo je vlastne gitara fenderového typu, ale jej konštrukcia dáva zvuku aj prvky Gibsona. Páči sa mi jej zvuk, mám ich dve. Áno, používam rovnakú aparatúru tak v štúdiu, ako na pódiu. To znamená, že na našich platniach som použil môj gitarový rack. Zvukári pri mixáži už moje gitary nijako dodatočne neefektovali.

Množstvo začínajúcich kapiel má problémy pri živom hraní, keď nedokážu na koncerte vyprodukovať zvuk, na ktorý sú zvyknutí zo skúšobne, poradíš im niečo?

Áno, je to starý muzikantský problém. Ja mám na to svoj recept. Zvuk gitár ovplyvňuje veľmi prostredie v ktorom hráte – miestnosť, pódium, sála, hala. Aby ste dosiahli čo najobjektívnejšieho zvuku, je dobré nastaviť zvuk gitár v slušnom štúdiu a to tak, že gitarový box necháte v stage roome a zvuk bední počúvate v réžii na štandartné monitory. Potom zostáva len neustále chodiť do stage roomu a hýbať mikrofónmi, doladiť váš zosilňovač, skrátka pokúsiť sa nájsť v réžii váš zvuk, ktorý hľadáte. Určite je to objektívnejšie, ako spoliehať sa iba na zvuk v skúšobni, alebo na zvuk v nejakej sále. Potom sa môže stať, že inde to bude hrať úplne ináč. Našťastie, dnes už PA systémy hrajú poväčšine veľmi slušne, a tak zvuk gitary nastavený v štúdiu by mal hrať všade podobne. Svoju rolu v tom hrá aj váš zosilňovač, reproduktory, gitara, mikrofóny a v neposlednom rade vaše prsty a váš štýl.

S kapelou TEAM hráte pop-rock, so STAGE MERIDIAN sa venujete jazz-rocku, no akú hudbu počúvaš doma? Máš prehľad o dnešnej hudobnej scéne? Máš vôbec čas na nejaké systematické sledovanie hudby naprieč žánrami?

Samozrejme, že sledujem celé hudobné dianie. Zaujíma ma muzika od popu, cez rock až k jazzu. Počúvam hudbu podľa nálady. Teraz mám napríklad v aute Avril Lavigne, ale i PAT METHENY GROUP či DAVE MATTHEWS BAND a FOO FIGHTERS.

Hovoria ti niečo aj rôzne odnože metalovej muziky?

Priznám sa, že v tomto ohľade mi pomáha moja manželka Katka, ktorá má v metale dosť jasno. Často ma prekvapí, akí skvelí bubeníci hrajú v metalových kapelách. Páči sa mi hlavne, že tí ľudia majú svoju filozofiu, svoj sound, na rozdiel od ľahkých popíkov nie sú také „děvky predajné“. Rád chodím, keď mám čas, aj na metalové koncerty. Naposledy sme boli na TYPE O NEGATIVE. Ale páčil sa mi aj SLIPKNOT, s ktorými sme sa po koncerte aj stretli, sú to skvelí chalani.

Vďaka za príjemný rozhovor.

Fotografie: www.antalik.sk.