Tee Pee Records majú v rámci stoner rockovej scény rokmi vypestovanú povesť kultového labelu, ich katalóg skrýva aj také historické zápisy, akými boli kľúčové počiny legendárnych SLEEP, HIGH ON FIRE či projekt WITCH, v ktorom si za bicie sadol John Mascis z DINOSAUR JR. Navyše, ak by sme sa pozreli na personálne pozadie viacerých projektov pod ich krídlami, narazili by sme na mená hneď niekoľkých ďalších významných osobností amerického podzemia. Spomedzi ostatných formácií zoskupených u tohoto vydavateľstva púta debutovým albumom pozornosť aj švédske kvarteto GRAVEYARD. A to napriek tomu, že na ňom nenájdete snáď ani jeden originálny nápad.

Na debut ide v tomto prípade o mimoriadne zaujímavý materiál, ktorému nechýba potrebná dravosť, nápady a v konečnom dôsledku aj pestrosť, čo je ale v prípade žánru, stavajúceho na často hypnotickej monotónnosti, nie vždy podstatná vec. Inšpirácia bluesrockom a južanskými vzorcami je miestami úplne neskrývaná - už veľmi silná úvodná trojica skladieb posúva čas o dobré tri desaťročia späť. Švédski mladíci boli veľmi pozornými žiakmi a aby ste nemali čas rozmýšľať, kde ste niektorý z motívov už počuli, servírujú jednu vydarenú melódiu za druhou (ach, zase ten Göteborg). Skladby sa stále menia, gradujú, a čo najdôležitejšie, tvoria zrozumiteľný celok. Prvé zvoľnenie tak príde až s príchodom pomalšej „Blue Soul“. Nasledujúca „Submarine Blues“ opäť roztočí celý retro kolotoč na plné obrátky a podobne ako „Lost In Confusion“ pripomenie zlaté hrdlo Chrisa Cornella (najmä z čias SOUNDGARDEN, ktorí tiež nikdy neskrývali obdiv k starým klasikom). Aj nazvučenie bicích a basgitary (tvoriacej po celý čas pevný základ), ale vlastne celého albumu, znie tak príjemne staromódne analógovo, že budete chvíľami cítiť nutkanie skontrolovať rok vydania. Príjemnou bodkou a posledným zatlačením na pílu je „Satan’s Finest“ s pre žáner tradičnou tématikou.

Viac než vykrádačmi starých hrobov sú GRAVEYARD jednou z na nič sa nehrajúcich kapiel, ktorá sa zhliadla predovšetkým v klasickom období rockovej hudby z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a z každej minúty cítiť obrovskú radosť z hrania. Na rozdiel od psychedelických extrémistov, akými sú napríklad ELECTRIC WIZARD či SLEEP („Dopesmoker“) nestojí hudba GRAVEYARD na mohutnej hradbe ťažkotonážnych riffov alebo zvukových experimentov. Podobne ako krajania WITCHCRAFT (ich minuloročný, uvoľnený počin „Alchemist“ možno len odporučiť) kladú dôraz na melódie, avšak v predsa len drsnejšom a naliehavejšom prevedení. Ak z rôznych dôvodoch neviete prekonať určitý odpor k pôvodným zoskupeniam neskorých šesťdesiatych a ranných sedemdesiatych rokov, skúste siahnuť práve po GRAVEYARD alebo WITCHCRAFT. Ponúkajú výber toho najlepšieho s väčším nadhľadom, než bolo kedysi u niektorých veľkých mien zvykom a našťastie ani na chvíľu neskĺznu na úroveň revivalových kapiel.