„angL“ – ďalší Ihsahnov pokus dostať za skrz dlhé prsty tieňov minulosti. Na tejto ceste už preskúmal všemožné hudobné, viac-menej avantgardnejšie polohy, aby zakovil pri niečom jednoduchšom a osobnejšom. Obdobne ako u dvojročného „Adversary“ však nie je možné očakávať príklon k prvoplánovej jednoduchosti, na druhej strane však ani ku komplikovanosti. Ihsahn sa usadil ako človek a zdá sa, že sa usadil aj hudobne.

V zásade sa nová sólová kariéra Ihsahna točí okolo klasického metalového jadra, na ktorom sú nanesené excentrickejšie prvky zaváňajúce dávnou blackovou minulosťou i tou nedávnou – experimentálnou. K tomu ešte patria heavy prvky spolu s progresívnejšou rytmikou a aktuálny obraz jeho tvorby si je možné predstaviť. Úvodná skladba vráti čas naspäť a nebude to zásadne inak ani v tých nasledujúcich. Album sa skutočne od toho minulého líši skôr v detailoch než v zásadných inováciách. Ihsahn sa vždy vyznačoval slobodným duchom a jeho prejav je vpísaný aj do aktuálnej produkcie. Novinka je obdobná minulosti, pretože to tak autor chcel. To je určite plusom, no veci, ktoré mi vadili na „The Adversary“, mi vadia aj teraz. Skladateľsky je opäť všetko v najlepšom poriadku, kompozície sú z hudobného hľadiska úhľadné a dokonale premyslené. Je zrejmé, že Ihsahn dokonale ovláda svoje nástroje a využíva ich na vyjadrenie svojich myšlienok a postojov. Preto má každá zo skladieb nejaký lyrický i hudobný zámer, ktorý je jednoznačne cítiť a počuť.

Oproti debutu sa zdajú byť skladby údernejšie a album celkovo viac zameraný na agresívnejšie a údernejšie kompozície oproti experimentálnejším kúskom minulého diela. Viac blackmetalových víchric v skladbách „Misanthrope“, „Malediction“ alebo „Monolith“ tento dojem len umocňujú. Veľmi dobre pôsobia aj kombinácie akusticko-atmosférických vyhrávok, čo je najžiarivejšie demonštrované v „Scarab“, ale sú rozumne roztrúsené po celej ploche. Gitarové experimentálne chúťky zas ukájajú „Elevator“ prípadne „Alchemist“. Rovnováha nie je vložená len do celého albumu, ale osobitne zapracovaná do každej skladby. Spestrením je aj bohatá vokálna účasť M. Åkerfeldta v „Unhealer“. Inštrumentálne nie je samozrejme čo vytknúť, premyslené sóla, orchestrálne časti so súhrou bicích Asgeira Mickelsona fungujú bezchybne.

Jediným výrazným (aj keď zámerným) atribútom, ktorý mi vadil už u „The Adversary“ je zvuk. Aj keď je cítiť drobný posun k plnšiemu vyzneniu, zvuk a produkcia celý premyslený materiál u mňa dosť zabíja, aj keď ten je sám o sebe dosť kvalitný, aby sa aj cez tento fakt dokázal prebiť. Myslím, že je to najväčšou škodou a pri počúvaní myslím na to, ako by to mohlo znieť, so zvukom „Prométea“. Druhým aspektom je, že materiál už nie je prekvapivý, ale je skôr logickým pokračovaním toho, čo tu už bolo. Rovnako chýba skutočná agresivita – nespútanosť. Miestami sa všetko zdá až príliš uhladené, vrátane tých najostrejších pasáží. Neverím však, že to Ihsahnovi vydrží až dokonca života a určite sa dočkáme ešte niečoho viac osobitého.