ANAAL NATHRAKH sa po dva a pol roku vrátili na miesto činu, presnejšie do londýnskeho klubu Camden Underworld, kde v decembri 2005 odohrali svoj historicky prvý koncert. Po rokoch odmietania vtedy odštartovali svoju pódiovú dráhu a myslím, že urobili veľmi dobre. Birminghamské duo, doplnené o ďalších hudobníkov, je nekompromisnou živelnou formáciou, ktorá nemá rada zbytočné pózy ani gestá, iba čistý a brutálny metal. A tak je to správne!

Vydavateľstvo Feto Records má v zásobe nielen ANAAL NATHRAKH, ale aj ďalšie životaschopné kapely, ktoré si chcú takisto nájsť svoje miesto pod slnkom. Prvý májový piatok sa tak niesol v znamení Feto Obliteration Fest 2008. Ako prví sa v zatiaľ ešte riedko zaplnenom klube predstavili technicky deathmetaloví THEOKTONY. Pätica hudobníkov z Telfordu a Wolverhamptonu sa napriek nevýhodnému času (koncert začal už krátko po pol siedmej) predstavila vo vynikajúcom svetle. Ich extrémny metal príliš neprekračoval zabehnuté žánrové škatuľky, ale kapela má minimálne pre živé vystupovanie všetko, čo potrebuje a možno ešte aj niečo navyše. Bezprostrednému a spoľahlivému frontmanovi smelo asistuje sympatická gitaristka, ktorá počas koncertu nešetrila úsmevmi a neomylne tak odľahčovala túto pánsku jazdu. THEOKTONY však majú vo svojich radoch zlatý poklad a pravdepodobne sú si toho aj patrične vedomí. Biciu súpravu totiž obsluhuje muž-stroj Steve Powell, ktorý mimochodom hráva aj na živých vystúpeniach ANAAL NATHRAKH. V piatok tak musel zvládnuť dvojitú porciu extrémneho bubeníckeho remesla. Už pri prvej „runde“ ho zo zákulisia pozorovali a uznanlivo prikyvovali Shane Embury z NAPALM DEATH a mozog ANAAL NATHRAKH Michael Kenney. Powell je vo všetkých ohľadoch vynikajúci a jeho „kolibríčie“ ruky je radosť sledovať, nakoniec tak, ako celú kapelu hrajúcu pred ním.

Skvelých THEOKTONY vystriedali o niečo menej výrazní a žánrovo odlišní DEADWEIGHT. Mladíci z Birminghamu vsadili na populárnejšiu nôtu s náležite prispôsobeným imidžom. Aj keď našťastie nehrajú ošúchaný metalcore, akoby tomu nasvedčoval (najmä spevákov) výzor. Kapela produkuje technický death metal s množstvom dramatických zmien v tempe, ktoré dopĺňa o melodické gitarové vyhrávky a sóla. Rachitický frontman Rich Haldey je stelesneným sebavedomím, ktoré neváha plnými hrsťami rozhadzovať okolo seba. Navyše sem-tam pridá pózu s rukou v bok, pripomínajúcu Roberta Planta. DEADWEIGHT sa museli vyrovnať s horším zvukom, ktorý však poznačil celý piatkový večer a v úvode svojho setu aj s menšími technickými problémami. Tie postihli jedného z gitaristov, ktorý si prvých pár minút kvôli poškodenému káblu príliš nezahral.

Niečo podobné, ale ešte vo väčšej miere, doľahlo aj na nasledujúcich RAMESSES. Tí boli, teda vlastne skôr mohli byť, spestrením celého death-blackového extrémneho večera. Z polhodinky, ktorú mali vyhradenú, si nakoniec regulárne zahrali sotva 15 minút. Hneď v úvodnej skladbe bubeníkovi vypovedal službu pedál od veľkého bubna a problém sa nepodarilo uspokojivo vyriešiť až do konca vystúpenia. RAMESSES nakoniec odohrali len dve ničím neprerušené skladby. Fanúšikovia tak dostali len malú ochutnávku toho, ako znie ich tvorba naživo. Ale aj z toho mála som mal pocit, že by som RAMESSES z pódia nevyhnal ani po hodine hrania. Ich depresívna kombinácia stonerrockového zvuku, doomového tempa a sludgeovej halucinogénnosti bola (aspoň pre mňa) prekvapivo skvelá a výborne dopĺňala dramaturgiu večera. RAMESSES rozhodne stoja za pozornosť ako z albumu, tak aj naživo.

No a ako som naznačil už v úvode, to isté platí aj o hviezdach večera ANAAL NATHRAKH. Steve Powell naladil svoje bicie na druhú porciu a o deviatej náhle zhasli v sále svetlá, aby sa za zvukov „Solifugae“, intra z poslednej radovky birminghamskej apokalypsy, začalo skutočné peklo. Bez väčšieho prekvapenia nasledovala „Der hölle Rache koch in meinem Herzen“ a pod pódiom i na ňom sa strhlo neuveriteľné šialenstvo. Zdalo sa, že pomerne „zahuhňaný“ zvuk nikomu neprekážal a fanúšikovia si besnením užívali každú servírovanú pecku a kapela zase zaslúžené ovácie. ANAAL NATHRAKH sa jednoducho s ničím neserú. Dave Hunt miestami pôsobil ako čertík priamo z pekiel, ktorému už-už praskne žilka na čele. Zdalo sa, že do vystúpenia dával úplne všetko a keď mal pocit, že sa mu to z pod pódia dostatočne nevracia, tak fanúšikov vyzval k stagedivingu a ešte väčšiemu moshu. Posledné dva albumy dostali v hodinovom programe takmer identický priestor a vytvorili tak kostru vystúpenia ANAAL NATHRAKH. Zo starších dosiek sa dostalo na „The Codex Necro“, konkrétne na „Submission Is For The Weak“ a „Pandemonic Hyperblast“, ktorá celý koncert uzavrela. V nej sa mimochodom na pódium unúval aj Shane Embury, ktorý dovtedy spoľahlivo vypĺňal priestor dverí vedúcich do zákulisia. Do tretice reprezentovala staršie veci „When Fire Rains Down From The Sky, Mankind Will Reap As It Has Sown“. To, že ANAAL NATHRAKH nemajú potrebu štylizácie do žiadnej pózy ani nehrajú s fanúšikmi žiadne hry (ako mnohé iné kapely) potvrdil Hunt pred záverečným prídavkom. „Teraz sa od nás pravdepodobne očakáva, že vám povieme, že toto bola posledná skladba večera a vy si akože vynútite prídavok. No lenže všetci dobre vieme, že to posledná skladba nebola, takže sa na nič nebudeme hrať. Za dve minúty sme naspäť.“ A tak aj bolo. Zazneli ešte dve skladby. Potom sa rozsvietili svetlá, strhla sa krátka, ale o to intenzívnejšia podpisová akcia a potom už len šup-šup na pivo, odpočinúť si a vyznať sa kamarátom z prvých dojmov. Verím, že tie boli u väčšiny osadenstva v ten večer rovnaké ako u mňa, teda navýsosť pozitívne.

Playlist ANAAL NATHRAKH (bez záruky):
Solifugae
Der hölle Rache kocht in meinem Herzen
Screaming Of The Unborn
Submission Is For The Weak
The Destroying Angel
Bellum Omnia Contra Omnes
Between Shit And Piss We Are Born
Shatter The Empyrean
When Fire Rains Down From The Sky, Mankind Will Reap As It Has Sown
When The Lion Devours Both Dragon And Child
The Final Absolution
Pandemonic Hyperblast