DEF LEPPARD je už niekoľko rokov kapela na odpis. Po albume „Adrenalize“ resp. zbierke B-strán a rarít „Retro Active“ sa ich kariéra s tou predošlou absolútne nedá porovnávať. Od poslednej, popovo rozpačitej radovky „X“ strávili posledných 6 rokov vydaním jednej výberovky a jednej zbierky coververzií. Zdalo sa, že buď už nemajú čo povedať, alebo si berú čas na poriadne sústredenie a premakanie novinky. Vyšiel „Songs From The Sparkle Lounge“ a aspoň jedného skeptika presvedčil.

Problém, ktorý som s novšími DEF LEPPARD mal ja osobne bolo zdanie, že kapela uverila tomu, že do konca života už bude odkázaná na koncertné jukeboxovanie starých veľkých hitov a čosi ako „ďalší veľký album“ už ani nemá zmysel robiť. Niežeby sa o to nepokúsili. Výsledok však zakaždým pripomínal pokusy starnúcich pánov hudobníkov, v ktorom bolo počuť jasné zámery, bohužiaľ nedotiahnuté do plánovaného výsledku. Myslieť na to a pustiť si „Songs From The Sparkle Lounge“ je zvláštne. Na malú chvíľu poslucháč akoby odmietal uveriť, že „Go“ je naozaj taká dobrá.

A ona fakt je.

Novinka DEF LEPPARD je návrat do pohody a triezvosti. Domáce štúdio Joea Elliotta, producent bez ambícii pokorenia hitparád, jednoduchý návrat ku koreňom rokenrolu a glam rocku prelomu 70. a 80. rokov, nahratý oddanými pamätníkmi. Akoby sa kapela sústredila na čas a miesto v štúdiu a zvuk a tvár DEF LEPPARD nechala prirodzene vyplynúť z vlastných a do seba zahľadených kreatívnych pochodov, namiesto produkovania predurčených hitov a marketingových pokusov o to ideálne, čo by mohlo album predať. Kapela nehľadala, ani sa nesnažila resuscitovať ducha vlastnej nahrávky. Namiesto toho nechala, aby sa zrodil sám.

„Songs From The Sparkle Lounge“ je albumom, pri ktorom vôbec nemrzí, že nie je dokonalý ako albumy z prvej dekády fungovania kapely. Nadväzujúc na predošlé myšlienkové pochody, „ďalší veľký album“ z toho rozhodne nebude. Zachováva si ale aranžérsku dokonalosť a hustotu strojrozmerňujúcich detailov, ktoré doteraz z kapely vždy robili čosi viac; sú na ňom hity, aj keď je zrejme jasné, že nie také, ako kedysi; je chytľavý a podmanivý, absolútne nekonfliktný a triezvo uvažujúceho poslucháča nemá čím sklamať. No a tých, ktorých sklamali tri predošlé albumy (alebo ich aspoň nechali chladnými), musí zákonite nadchnúť. To nie je veľa, ale ani málo.