Lietadlom do Srbska, autom z letiska, vlakom do Budapešti a to všetko kvôli koncertu na lodi – zhruba takto komentoval Daniel Gildenlöw strastiplný začiatok prevažne festivalového turné-neturné, na ktorom sa ešte stále propaguje album „Scarsick“. Budapešti, ako jednej z mála klubových zastávok šnúry, PAIN OF SALVATION už vopred sľubovali dvojhodinový set a svoj sľub naplnili do bodky.

Úlohy rozohriať publikum sa radi zhostili Briti TO-MERA, ktorým sa vďaka maďarskej speváčke Julie Kiss ušlo až nezaslúžene vrelé prijatie. TO-MERA totiž predstavuje všetko to, čo je na „progresívnom metale“ komické. Tam, kde bežná skupina zahrá tri tóny, títo hudobníci dokážu napchať šesť. Tam, kde bežná speváčka pracuje s hlasom a náladou, Julie non-stop šponuje hlasivky ešte desať percent za svoj maximálny rozsah. Nešlo pritom o indispozíciu – presne rovnako TO-MERA pôsobila vlani na Brutal Assaulte. Keď sa Julie v exaltovanej pasáži oprela do slova „desperation“, bola až bolestivo trefná. Hlavným problémom TO-MERA však nie je ani tak nenaplnená snaha o „pokrok“ ako to, že do svojich skladieb zabúdajú zakomponovať skutočne zapamätateľné momenty – rozkúskované kompozície s melodicky nevýraznými vokálnymi linkami sa rozsypávajú na nezmyselné fragmenty. Chlapcom z kapely odporúčam nakúpiť dévédéčka KING CRIMSON a pozerať sa, pozerať sa a pozerať sa.

Aký rozdiel oproti PAIN OF SALVATION – ktorí ako jedna z mála kapiel vo svojom žánri netrpia sklonmi k exhibícii a sebapreceňovaniu, skôr naopak. Hneď od úvodného kusu – a pretrhnutej struny na Danielovej gitare, ktorá prinútila zostávajúce kvarteto k párminútovému poloimprovizovanému jamu – z pódia v ostrom kontraste s predskokanmi sálala prirodzená uvoľnenosť, ktorú nepokazilo ani zopár chybičiek. PAIN OF SALVATION si dávajú pozor, aby nenudili akademickým chladom, i keď v skladbách, ktorými miestami zabrúsili až do nevýrazného adult oriented rocku, zneli menej živelne a presvedčivo. Napriek tomu, že plagáty avizovali „Scarsick Reloaded“, na stále aktuálnu nahrávku sa dostalo až po takmer trištvrtehodinovom bloku čerpajúcom zo starších dosiek. Muzikálová „America“ ho navyše len nachvíľu prerušila, početnosť skladieb zo „Scarsick“ sa zvyšovala až ku koncu setu, ktorý zavŕšila prídavková „Disco Queen“ so samplami, vypomáhajúcimi Léo Margaritovi, novicovi za bicími. Na rozdiel od koncertu, ktorý sa odohral pred tromi rokmi na tom istom mieste a ktorý bol do veľkej miery zasvätený epickému „BE“, z tejto nahrávky odznela počas celých stodvadsiatich minút jediná pieseň.

Od „gilmourovského“ začiatku po diskotékový záver sa PAIN OF SALVATION pred mimoriadne kultivovaným budapeštianskym publikom predstavili ako skupina, ktorá hrá v prvom rade pre zábavu (v tomto ohľade dominovali v zostave Švédov stále relatívne neopozeraný basgitarista Simon Andersson a tradične do pol pása nahý odreadovaný Johan Halgren s gitarou) – a zhodou okolností dokáže zabaviť nielen seba, ale aj tých pár stoviek ľudí pred pódiom. Opäť veľmi príjemná show.