Popri znovuzrodení LIMBONIC ART stihol Morpheus ešte v minulom roku vydať aj druhú radovku svojho elektrometalového projektu z dimenzie F3H. Ľahko provokatívny názov diela a rovnako ľahko(?) gýčovitý obal dávajú tušiť, že od debutu autor veľmi nezišiel zo svojej cesty. Schéma spojenia elektroniky a metalu už dnes nepôsobí tak sviežo ako v minulosti, kedy sa na tejto vlne zviezlo viacero kapiel, no z hľadiska povesti tvorcu ani zďaleka nemusí ísť o márny pokus. Naviac, keď sa očakávanej novinky od štýlovo príbuzných THE KOVENANT asi tak skoro (ak vôbec) nedočkáme.

V období hibernovanej nečinnosti došlo k turbulenciám v zostave, ktorých hlavným počuteľným výsledkom je, že vokálne linky prebral Morfeus. Zvyšok ide viacmenej v línii prezentovanej debutom. Základná kreatívna idea vytvoriť ľahší materiál s porciou elektroniky zostala zachovaná, no zvyšok doznal istých posunov na plusovú, ale i mínusovú stranu.

Tam, kde bol debut plný melodiky a vyhrávok, je u „Does The Pain Excite You?“ od úvodu jasné, že autor od toho upúšťa a sústredí sa skôr na úderné kompozície ako také, než násilné melodizovanie každého momentu. Použité, často archaicky znejúce sample slúžia v tomto svetle skôr len na dokreslenie atmosféry a zvýraznenie elektro aspektu albumu, keďže gitary boli presunuté do ťažiska. Spolu so zmenou melodických na drsné vokálne linky tak album vyznieva údernejšie a tvrdšie. A to aj napriek faktu, že zvukovo je materiál pomerne ľahký a veľmi dynamický. Celé to týmto spôsobom funguje veľmi slušne až po „Echochamber“. Dovtedy kapela srší nápadmi, v každej kompozícii je čoho sa chytiť, aj napriek tomu, že sa často cituje len elementárna metalová literatúra. Či už sa jedná o „Cyberqueen“ postavenú na cyklických riffoch a prevarenom vokodérovom vokále, hitovkou „Final Solution“ s úsmevným textom alebo diskotékovo skočnú „Pin Point Dead Man Practice“. Všetky menované skladby aj napriek svojej hudobnej naivite obsahujú pútavé nápady, sú veľmi svižné a zábavné. To isté však nemôžem povedať o závere albumu, kde sa asi Morpheus snažil doslova vyplniť jeho názov a koncetrované nápady sú riedené v často opakovaných riffoch, ktoré nerozvíjajú žiadne hudobné témy a zachytné body sa vyskytujú len sporadicky. Tak si vo „Freakshow“ užijeme refrén, až to prestáva byť vtipné, alebo bolestivo nekonečnú smršť ničnehovoriacich deathových riffov vo „Violent Fantasy“ s elektronikou bublajúcou anonymne niekde v pozadí. Istým spôsobom mi vadí aj prílišná a občas až úsmevná explicitnosť textov, ktoré sa oprostené metafor potýkajú hlavne so S/M praktikami, mučením, bolesťou, atď. (Vtipnosť podtrhuje napr. veršík "I am still alone... this cannot be serious") 

Sumárne to vychádza stále jasne nad priemer, ale nie tak, ako by som si prial. Morfeus v mojom pohľade neudržal album kvalitatívne na úrovni, akú na začiatku nastavil, a tak nezostáva len konštatovať, že potenciál nebol plne vyčerpaný. Konečná definitíva ale zostáva na individuálnom posúdení a nepochybujem o tom, že sa od môjho kritickejšieho pohľadu môže posunúť niekam inam. Budúcnosť kapely sa tiež javí neisto, keďže oficiálna stránka nefunguje a súčasná zostava je oklieštená len na hlavného protagonistu...