Ktosi sa ma snažil presvedčiť, že do Košíc prídu slovutní PINK FLOYD. No keďže viem, že rozhádaní členovia tohto zoskupenia po poslednom londýnskom Live 8 dôrazne vylúčili reunion a nie som ani tak naivný, aby som uveril, že by sa dali dokopy kvôli koncertu v Košiciach – bol som značne skeptický. Ale aj tak som začal zisťovať, kde pramenia fámy, ktoré sa mi dostali do uší. Pravda bola oveľa prozaickejšia, k nám do mesta často navštevovaného umelcami (a organizátormi) vyhľadávajúcimi snobskú návštevnícku klientelu (čím drahšie – tým lepšie a hlavne nech to je v Steel aréne), zavítali austrálski imitátori anglických hviezd. THE AUSTRALIAN PINK FLOYD SHOW (ďalej len TAPFS) bývajú označovaný za najlepší revival PINK FLOYD a moja návšteva na tejto akcii mi toto tvrdenie potvrdila. Ale skôr, ako prejdem k samotnému koncertu mi nedá, aby som sa nepovenoval ešte dvom myšlienkam, ktoré mi v poslednej dobe nedajú „spávať“.

O východe Slovenska sa hovorí ako o divokom (vraj už skoro Ukrajina). Aj keď tu ľudia nemajú peniaze ani na živobytie a nieto ešte na kultúru, stačí, ak sem dotiahnete hocijaký „brak“, šupnete ho do Steel arény, zavalašíte nepríčetné vstupné a máte vypredané... Nerád by som sa hocikoho dotkol, ale pýtať za revivalový koncert (hocako kvalitný) vstupné vyššie, než stoja vystúpenia Davida Gilmoura alebo Rogera Watersa napríklad v blízkej Budapešti je prisilná káva. Na druhej strane organizátorov aj chápem, veď prečo sa trápiť s pozvaním skutočných hviezd, keď aj obyčajné nahypované a trendové záležitosti dokážu zaplniť haly a štadióny. Druhým extrémom je pozývanie tridsať rokov starých skupín, ktoré už veľmi dlho nič nevydali alebo vydávajú albumy, ktoré vlastne nikoho nezaujímajú a žijú vlastne už len zo svojej mdlej minulosti. Dokážem pochopiť, že aj po týchto skupinách je medzi fanúšikmi a majiteľmi agentúr dopyt, pretože kto by si netúžil splniť sny, že? Čo ale nechápem, je stav, že vlastne okrem týchto dvoch „extrémov“ sa tu nenájde nikto, kto by dokázal pozvať mladé skupiny a interpretov, ktorí momentálne hýbu svetovou scénou (pritom nemám na mysli hudbu pretláčanú rádiami a MTV). Ak sa mi prípadne chystáte protirečiť v tom smere, že na niečo také by tu neprišlo dosť ľudí, poprosím vás - rozhliadnite sa okolo seba. Ide to v Prahe i Brne, funguje to vo Varšave i v Krakove a nemajú s tým problém ani v Budapešti, Miskolci a Debrecíne. Pre istotu radšej nespomínam Rakúsko a Viedeň. Prečo je to tak? Máme málo odvahy? Alebo sme naozaj v takej kultúrnej prdeli, že nám stačí stav, ktorý tu panuje a vlastne ani nechceme viac? Nechce sa mi veriť, veď veľké množstvo našich spoluobčanov cestuje do zahraničia práve kvôli koncertom a ako som napísal už vyššie, ak sme schopní dať dvojtisícové vstupné za revival, neboli by sme ochotní to isté urobiť za skutočnú a originálnu kapelu? A aby som už zakončil toto moje odbočenie od hlavnej témy, ktorou mal byť koncert revivalu PINK FLOYD, ešte musím skonštatovať, že tento odstavec o vysokých cenách prekladaných nekvalitnou hudobno-koncertnou kultúrou sa týka vlastne celého Slovenska, snáď s niekoľkými svetlými bratislavskými výnimkami. Dúfajme, že nám v tomto smere aspoň trochu pomôže víťazstvo Košic v súťaži o európske hlavné mesto kultúry na rok 2013... (Aj keď veríť, že eurofondy dokážu zmeniť myslenie, je viac ako naivné.)

Takže poďme späť do asi štyrmi tisíckami návštevníkov zaplnenej Steel arény, kde sa na veľkom pódiu, pod okrúhlym projekčným plátnom (hviezdnou bránou) rozložili Austrálčania a dali zo seba naozaj všetko, aby nám priniesli to najlepšie z dielne PINK FLOYD. Najprv ale začnem s tým, čo sa mi nepáčilo. Väčšina animácií, ktoré sme mali možnosť vidieť na plátne, boli akoby vystrihnuté z počítačových hier tretej kategórie z konca minulého tisícročia. Do hviezdnej brány sa oplatilo pozerať len občas, keď TAPFS siahli len k svetelným efektom a videám (napr. morská vlna). Sľubovaný „pinkfloydovský“ svetelný park mal do tohto označenia dosť ďaleko a nebyť prehnaných vyhlásení a sľubov, ani by som si toho nevšimol. Horiaci chlapík z obalu „Wish You Were Here“, podávajúci si ruku s ružovým klokanom a podobné symboly síce dokázali na chvíľku vylúdiť úsmev, no nakoniec sa na povrch aj tak predrala trápnosť. A to by bolo všetko, čo sa týka negatív, k ostatku vlastne nemám výhrad. Perfekcionisticky verne zahraná muzika dokázala rozvášniť publikum snáď od prvej noty a miestami som bol aspoň v skrytu duše schopný uveriť, že na pódiu sú praví PINK FLOYD. Jedinou nedokonalosťou, ktorá ma vracala do reality, boli vokály, ktoré sa kapele nepodarilo celkom verne napodobniť, no takúto vernosť nemohol očakávať nik, kto má aspoň trochu súdnosti. Aj čo sa týka pódiovej prezentácie, snažili sa TAPFS čo najviac napodobniť svoje veľké vzory, takže sme sa dočkali i kresla osvetleného len nočnou lampou, v ktorom ostal sedieť „Roger Waters“ a zaspieval nám skladbu „Mother“ z albumu „The Wall“, z ktorého v ten večer pochádzalo najviac songov. Okrem toho siahli aj k staršej tvorbe, ktorá nie je až tak všeobecne známa; skladbou „Set The Controls For The Heart Of The Sun“ potešili milovníkov ich psychedelických začiatkov. Dvojhodinovú show zakončili dlhoočakávanou „Wish You Were Here“ a hitom „Run Like Hell“, pričom ma dosť prekvapilo, že neodznela „High Hopes“. Na druhú stranu toho neodznelo ešte oveľa viac...

Takže čo povedať záverom? Síce výborný koncert, no žiaľ len v podaní revivalovej kapely, ktorej chýbalo čaro originality a ozajstná patina. Prekvapením bol naozaj dobrý zvuk, zatiaľ najlepší, aký som v kovovej opache počul.

Fotografie: Ivin