Pred dverami koniec roka. Za oknami pľušť a slota. Poďme si preto radšej zaspomínať na príjemné slnečné dni, keď sme vylihovali v tráve a vychutnávali si dokonalé kombinácie chute piva, vône opaľovacích krémov a hluku kvalitnej muziky. Čo nám priniesla slovenská festivalová sezóna v roku 2008? Niektoré udalosti nedostali priestor v samostatných reportoch, skúsme si ich preto letmo-letno zosumarizovať.

TOPFEST, Zelená voda pri Novom Meste nad Váhom, 27. a 28 júna 2008

Šikovní ľudia z piešťanskej Agentúry Duna nám už tradične svojím Topfestom otvárajú festivalové leto. Dramaturgia tohto podujatia je, ako to už pri takmer všetkých slovenských festivaloch chodí, výrazne čalamádová. Na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom sa ostatných 5 rokov dalo natrafiť naozaj na všetko možné - od "kokotpičauholiča" hip-hoperov, cez popové pseudohviezdy, až po obskúrne laptopové šumichrasty. To všetko pod hlavičkou "rockového" festivalu. Každý rok sa tu však dá natrafiť na viacero zaujímavých zahraničných akvizícií, takže napokon ani nevadí, že tu, rovnako tak každý rok, vystupujú aj starí zlatí KABÁTI.

Na Topfest sa jednoducho chodí. Tohtoročná edícia bola v mnohých ohľadoch prelomová - minimálne počtom ľudí (za dva dni viac ako 20-tisíc návštevníkov) a taktiež premiérovým slovenským koncertom legendárnych SLAYER. Možno aj pod vplyvom minuloročných smoliarsky odvolaných koncertov KORN a NAPALM DEATH som nebol jediný, kto do poslednej chvíle neveril, že sa niečo také naozaj udeje. Zo sna ma prebudil až pohľad na Jeffa Hannemana krátko po príchode kapely z Bratislavy (noc strávili v Carltone, Kerry King si na tlačovke pochvaľoval pekný výhľad na jednu z viacerých tohtoročných, vskutku brutálnych letných búrok) - páni pôsobili na Zelenej vode nesmierne uvoľnene, optimisticky, koncerovanie ich podľa všetkého ešte stále nesmierne baví. Oddýchnutí Vrahúni (predchádzajúci koncert mali 24. júna v Srbsku) si tisícky slovenských (a maďarských, poľských, českých fanúšikov - vrátane takých celebrít ako Shindy alebo black) podali naozaj pekelným spôsobom. Pod obrovskou plachtou s obalom albumového monolitu "Reign In Blood" sme si v takmer dokonalom zvukovom obale (už v druhej skladbe to hralo "ako z cédečka", snáď iba hlasitosť mohla byť výraznejšia) vychutnali zárezy s náboženskou tématikou ("Disciple", "Cult"), zamysleli sme sa nad súčasnou nelichotivou situáciou vo svete a neustálou prítomnosťou hrozieb vojnových konfliktov ("Chemical Warfare", prekvapujúca "Ghosts Of War", "War Ensemble"), aby sme sa postupne prepracovali k zlatým evergreenom - záverečná pätica skladieb bola jednoducho a jasne orgazmickým zlatým klincom nezabudnuteľného večera. Jedna perla zo šperkovnice metalovej histórie striedala druhú - šokujúco som si uvedomil, že mi napokon k absolútnej spokojnosti nechýbala ani zdanlivo povinná jazda "Seasons In The Abyss". Bezchybné inštrumentálne prevedenie, uvoľnene hobľujúca, perfektne zohratá kapela, skvelý zvuk, fantastickí fanúšikovia, malé chuťovky pre fajnšmekrov (Lombardov guľometný dvojkopák v "Mandatory Suicide" v pasáži po "Holes burn deep in your chest raked by machine gun fire" a ako čerešnička na torte Tom Araya vysmiaty ako lečo, ktorý si s očividnou radosťou vychutnával prechádzky po obrovskom pódiu, aby ho napokon opustil zabalený do slovenskej zástavy s nápisom "Slayer Reign In Slovakia".

Playlist:

Darkness Of Christ
Disciple
Cult
Chemical Warfare
Ghosts Of War
War Ensemble
Jihad
Die By The Sword
Spirit In Black
Captor Of Sin
Dead Skin Mask
Hell Awaits
South Of Heaven
Raining Blood
Mandatory Suicide
Angel Of Death

Po SLAYER sa veru oplatilo pretrpieť zrejme jedinú punkovú kapelu na svete s bubeníckym sólom v koncertom programe (šamorínski junáci KONFLIKT tak dokonale popierajú všetko, o čom vždy bol a bude skutočný punk) - šialenci spod Pustého hradu NÁHODNÍ ZNÁMI to na veľkom topfestovom pódiu rozbalili dychvyrážajúcim spôsobom. Nálepky ako "slovenský SYSTEM OF A DOWN" a "najlepšia slovenská kapela festivalového leta 2008" sú celkom zaslúžene prilepené na nablýskanej mašine s ešpézetkou ZV.

BAŽANT POHODA, Letisko Trenčín, 18. a 19. júl 2008

Trenčianska Pohoda je pre metalového neznaboha ideálnym miestom pre vychutnanie si jediného skutočne profesionálne zorganizovaného festivalu na Slovensku. Zároveň tiež jedinečnou príležitosťou zobnúť si zopár výnimočne lahodných jednohubiek pred očakávanou veľkou žranicou na Brutal Assaulte.

Mám rád letiskové festivaly. Aj pri rekordnej návšteve viac ako tridsiatich tisícok divákov sa našinec nikde netlačí, nikto mu neskáče na nohy a nedýcha na krk. Zároveň mi tak bolo umožnené nerušene sa venovať malej súkromnej misii – nájsť záhadný typ slovenského diváka, ktorý sa vraj vyskytuje iba a výlučne na Pohode. Usmievavý, dobrosrdečný, vždy milý a v neposlednom rade neuveriteľne zažratý do kvalitnej hudby. V priebehu celých dvoch dní túlania sa po festivalovom areáli som myslel na každoročné reporty slovenských novinárov plné ód na pohodičkových divákov a snažil sa zachytiť jedinečnú energiu všetkých tých slnečných ľudí okolo mňa. Nič. Asi je vo mne niečo pokazené a zhnité. Prvá výrazná trhlina v presvedčení, že tú výnimočnú atmosféru z návštevníkov Pohody pocítim nastala, keď sa mi jeden dobrák pri stánku s jedlom pokúsil ukradnúť halušky. Čo už, povedal som si, lístok na Pohodu stál vyše tisíc korún, nie každý má peniaze aj na jedlo chuťovo síce evokujúce staničný bufet, cenovo však atakujúce reštaurácie v centre Bratislavy. Definitívny zlom tlejúceho optimizmu prišiel počas koncertu Richarda Müllera a výkrikoch za mnou stojacich “hudobných fajnšmekrov”. “Zlez už z toho pódia, kokot najebaný” - tak takéto hodnotenie som nezažil ani pri vystúpeniach tých najpokleslejších agro-metalových umelcov.

Aby som teda zhrnul vôbec nie prekvapujúce závery malej nezáväznej štúdie, na Pohodu chodia úplne rovnakí ľudia, ako na akýkoľvek iný festival kdekoľvek na Slovensku či v Česku. Malé percento tvoria hudobní znalci a fanúšikovia, ktorí sú zvedaví na konkrétnu obľúbenú kapelu, prípadne chcú objavovať niečo nové, zaujímavé. Drvivá väčšina je vždy takých, ktorí by sa rovnako dobre ako na precízne dramaturgicky vyberaných umelcov zabávali aj na ELÁNE alebo Michalovi Davidovi. Možno by bol Michal Kaščák prekvapený, keby raz skúsil takýto nechutný experiment.

Popri skutočnej hlavnej hviezde tohtoročnej Pohody, Václavovi Havlovi, priniesla fantastické zimomriavky zaujímavá kombinácia opery Slovenského národného divadla a londýnskej Royal Choral Society. Z desiatok popových chuťoviek u mojej maličkosti najviac zabodovali nadmieru charizmatickí britskí EDITORS, rovnako tak kvalitne našlapaní BLOOD RED SHOES a tiež celá plejáda nádejnej slovenskej muziky v stane Rádia_FM. Nesklamal ma ani tak očividne indisponovaný Richard Müller, ako skôr ľudia okolo neho – najmä znudený Milan Lasica, ktorý bol zrejme natlačený do niečoho, čo jemu samému nebolo po chuti. Pri takomto profesionálovi je však prekvapujúce, že sa nedokáže naspamäť naučiť ani text takej ľahkej piesne, akou je “Cigaretka na dva ťahy”. Priam symptomatické pre celý ten nešťastný koncert bolo jeho záverečné zvolanie “Spomíname na Jara!”. Hej, presne ako Jaro Filip – robiť veľa vecí naraz a niektoré na úrovni študentov zabávajúcich sa na stužkovej.

Pohoda však v každom prípade priniesla príjemné dva dni plné kvalitnej kultúry – od hudby cez filmy až po zaujímavé diskusie. Po dramaturgickej a organizačnej stránke bude v našej malej krajine ešte veľmi dlho hľadať primeraného nasledovníka či nebodaj súpera.

ORAVA ROCKFEST, Oravská priehrada – Námestovo, 1. - 2. august 2008

Partia snaživých mladých ľudí okolo oravského mediálneho mága Tomáša Brnu dokázala dotiahnuť regionálny festivalček zo školského ihriska na mapu slovenských kultúrnych podujatí, o ktorých sa hovorí. Pre našinca žijúceho (ako sa severne od Trenčína zvykne hovoriť) “na Maďaroch” je zážitkom už cesta na malebnú Oravu, kochanie sa okolitou prírodou, priehradou a Oravským zámkom. Dobrá muzika je potom už len príjemným bonusom.

V porovnaní s minulým rokom, keď hviezdili poľskí majstri death metalu VADER, bola aktuálna edícia Orava Rockfestu z môjho pohľadu najmä o domácej scéne – v prvom rade o pomyselnom súboji trojice najlepších súčasných tvrdo-rockových formácií EMOR, RUMBURAX a NÁHODNÍ ZNÁMI. Po viac ako vyrovnanom boji to u mňa napokon vyhrali poslední menovaní, ale poďme pekne po poriadku.

Práve na Orave som si s hrôzou uvedomil, že sa mi podarilo v priebehu jedného mesiaca nechtiac dvakrát vidieť nepodarenú hviezdičku zo slovenskej verzie Superstar – najskôr metalistu, potom už len rockera (lebo “metal sa nepredáva”), teraz už zrejme iba pop-rockera (“to môžem”) Robka Šimka. Rovnako ako na koncerte vo Veľkých Ripňanoch (áno, redaktori Metalopolisu mapujú aj takéto akcie) aj tu boli MASSRIOT zúfalo rozsypanou stredoškolskou kapelou vedenou neforemným týpkom tragicky nezvládajúcim spev a gitaru súčasne, hrajúcou nepodarené vlastné skladby a ešte horšie covery. Keď som chlapcov videl nakladať si nástroje do nového vanu značky Mercedes, fakt ma zaujímalo, koľko asi berú za to svoje trápne fidlikanie, ktoré na Orave zaujímalo iba pár deciek. Po smutnej odpovedi organizátorov “ani sa nepýtaj” mi tak trochu zabehlo. Čo už, na Slovensku je možné všetko.

V ten deň už nič nemohlo byť horšie, aj keď sa bratislavská KARPINA vo svojej neskutočnej trápnosti naozaj veľmi snažila. Ešte šťastie, že pred nimi žiarili českí machri THE SWITCH. Perfektná profesionálna show plná energie, tvrdosti a zdravej agresivity naládovanej do výbornej moderny hudby – veľmi sa teším, čo chlapi stvoria na novej doske v spolupráci s Ecsonom Waldesom. Domáce hviezdy EMOR predstavili nového speváka a hoci bolo už riadne neskoro po polnoci, predviedli ako vždy dychvyrážajúce predstavenie. V radosti z kvalitnej domácej scény dali dôvod na pokračovanie na druhý deň výborní blaváci RUMBURAX, ktorým v jednej skladbe výborne zahosťoval slovenský Randy Blythe – Vlčák z kapely ŠVABLAST. Škoda slabej hlasitosti (za ospravedlnenie zvukára v štýle “veď som tu celý deň, to by som nevydržal” by sa mali stínať hlavy). Tú si už postrážili zvolenskí diablici NÁHODNÍ ZNÁMI – pre mňa absolútne jednotka nielen tohto festivalu, ale celej letnej sezóny na Slovensku. Inštrumentálne zdatné, aranžérsky nápadité, no najmä nesmierne dynamické a v pravom slova zmysle zábavné vystúpenie s frontmanom, akému u nás niet páru. Nevadila ani pokazená gitara a niekoľkominútové vynútené drum'n'bass improvizovanie. Palec hore, chlapci!

Rovnaká pochvala ide samozrejme aj na adresu organizátorov, ktorým určite neurobila radosť slabšia návšteva (či skôr nedostatočná ochrana pred vstupom neplatiacich divákov), ani počasie, ktoré sa v poslednej časti festivalu naozaj dramaticky pokazilo. Ak sa podarí rozbiť stany Rockfestu pri Oravskej priehrade aj v roku 2009 aspoň v takej kvalite ako tento rok, určite si nájdite čas na výlet za dobrou hudbou na krásny sever Slovenska!