Sedmohradské zoskupenie ma ľahko minulo svojim albumom „Grimjaur“ ešte v minulom tisícročí. Zámerne hovorím minulo, pretože už vtedy sa kapela neprezentovala nejako výnimočným materiálom. Inu, doba pokročila a občas je možné sa dočkať aj príjemných prekvapení od spolkov, ktoré by sa dali označiť ako priemerné. „Revelation VI“ je však zjavením, ktoré skôr prezentuje zombie minulosti, než ducha modernej doby.

SIEBENBÜRGEN neboli nikdy ničím zvláštnym ani v dobe svojej najväčšej slávy a vždy vsádzali skôr na klasické black-goth postupy, ktoré zaváňali pachom lepšej lokálnej kapely. A pokrok nenastal temer v žiadnom smere, takže aj čerstvo vykopaná novinka „Revelation VI“ nebude povesti kapely nič dlžná – zázrak sa konať nebude. Myslím, že plne postačuje pochopiť akúkoľvek skladbu, aby si človek uvedomil, o čom to celé je a mohol vyniesť verdikt. Rovnako, ako je prehľadná tvorba kapely, je jednoduché poskytnúť výstižný popis toho, čo sa na albume deje. V princípe sa jedná o jednoduchý, zväčša strednotempý black, ktorý sa do toho žánru klasifikuje využitím typických vokálov a syntetických atmo-klávesových vyhrávok, ktoré kvalifikujú nahrávku aj k prívlastku goth, a v odrazoch je možné zachytiť aj príslušnú atmosféru. Toto tu už však mnohokrát bolo v rôznych metamorfických podobách.

SIEBENBÜRGEN sa síce snažia druhoplánovo komplikovať jednotlivé kompozície komplexnejšími riffmi podporenými moderne znejúcou produkciou a zvukom, avšak výsledok je zúfalo retrospektívny, a to nie v tom dobrom slova zmysle. Skladby sú až príliš prehľadné, linky logicky poskladané tak, aby mali čo najväčší prvoplánový efekt a vryli sa už po prvom posluchu do tela. Na povrchu to korunuje ešte priemerný a ničím nezaujímavý blackový vokál, podporený rovnako priemerným až podpriemerným ženským spevom. Skutočne neexistuje moment, ktorý by prekvapil, melódie a pokusy o stupňovanie napätia sa striedajú tak predvídateľným a zapamätateľným spôsobom, že to až nudí. Je úplne jedno, ktorú skladbu si pustíte. Všetko korunujú stupídne texty, ktorých podstatu odhaľujú úsmevné názvy trackov ako „Infernalia“, „Fire Leaps High“ a podobne. Jediné, čo ma na tejto nahrávke prekvapilo, je kacírska myšlienka, že je to tak zlé, že je to až dobré. Možno to je hlavným záchytným bodom, od ktorého je možné sa pri počúvaní odraziť.

Nie je možné „Revelation VI“ brať akýmkoľvek spôsobom vážne, no je možné vypozorovať jednoduchosť a prehľadnosť, ktorá v konečnom dôsledku môže teoreticky zaujať. Čiže ak si chcete hudobne dokonale vypláchnuť mozog, vypočuť si skladby plné elementárnych „goth-black“ metalových klišé v priemernom balení, „Revelation VI“ je tým ideálnym materiálom, ktorý zamrzol v čase.