Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Na začiatok mi nedá nespomenúť síce aktuálnu záležitosť, na nie celkom súvisiacu s novým albumom skupiny. Možno ste sa aj vy dozvedeli o účasti EDITORU v jednom z predkôl súťaže Eurosong (Eurovision Song Contest), prípadne ste ich možno aj videli. Chlapi sa očividne bavili, až na speváka Doktora, ktorý bol akýsi napätý a možno ako jediný z kapely aj veril v postup, čo vraj potvrdil vetou „vo finále nemôžeme chýbať“. Otázkou je ale, prečo tam vôbec šli. Možno si ich účasť vynútila zmluva s veľkým labelom, možno tam šli len pre srandu, možno šli provokovať, alebo mali celkom iný dôvod. EDITOR sa hrdo hlásia k punku, hardcore a undergroundu. Osobne mi ale undergroundové rebelantsvo, hardcorová vyhranenosť a punková špinavosť logicky nejdú dokopy s naleštenou, trápnou a hlúpo zbytočnou Eurovíziou.
No ale poďme späť k samotnému albumu s názvom „Pod parou“. Na našom hudobnom trhu je momentálne voľné miesto, ktoré ostalo po v súčasnosti už čo sa popularity týka značne upadajúcich HORKÝŽE SLÍŽE, a presne do týchto vôd sa snažia EDITOR s novinkou vplávať. Zmluva s EMI určite nie je náhodnou záležitosťou. Netrúfam si hodnotiť, či EMI stavili na správneho koňa a ani či EDITOR dokážu tento trh obsadiť - dnes je ale možné všetko. Čo si ale trúfam hodnotiť, je muzika zoskupenia. Ide o mix punku, hardcore, metalu a rocku a práve v tejto rôznorodosti vidím aj s drvivou silou dopadajúci kameň úrazu. EDITOR sa snažia zaujať všetkých a pritom strácajú dôveryhodnosť, ktorá je nielen u týchto štýlov životne dôležitá. Proste nemôžem uveriť basgitaristovi s tričkom Old School Hardcore, ktorý má na hlave emo patku, že hrá hudbu, ktorá je hraná od srdca a nie pre efekt. Nedokážem uveriť skupine, ktorá je pozliepaná z tak rozdielnych ľudí a nedokážem uveriť, že na prvom mieste nemajú úspech a hudba samotná je pre nich všetkým. Nebyť príliš tvrdý, aby ich mohli púšťať aj v rádiu, nebyť príliš mäkký, aby to nebol pop-rock. Nebyť príliš extrémny, miestami byť šokujúco vulgárny („Zajtra bude neskoro“ ), chcú byť hlavne kritickí a pritom aj zábavní. Žiaľ, zábavnosť stojí a padá na viac-menej hlúpych a ošúchaných textoch. Pojednania o chlastáni („Pod parou“), policajtoch („A.C.A.B.“), pravde („Klamú“), živote („Práci česť“), majú jedného spoločného menovateľa v kritike sociálno-spoločenského života dnešnej spoločnosti. Lenže, keď im tak vadí stádovitosť a uniformita dnešnej spoločnosti, prečo sa otŕčať v jednej z najvýraznejších výkladných skríň (Eurovízia), ktorá reprezentuje práve takýto životný štýl (kultúru)? A čo pozitíva nového CD? Ako prvé mi udreli do uší inštrumentálne schopnosti jednotlivých muzikantov. Síce ani v jednom prípade nejde o ktovieaké majstrovstvo, no svoje nástroje ovládajú v rámci vyššie spomínaných štýlov so cťou. Dokonca aj jednoduchšie a jednotvárnejšie bicie sú zahraté na slušnej úrovni. Druhou a zároveň aj poslednou vecou, ktorá sa mi na nahrávke páči, je jej zvuk. Tak, ako predchádzajúci, aj tento album produkoval Peter „Sanchéz“ Saniga (štúdio Exponent), no spoluprodukciu prepustil Hirax (LUNATIC GODS) svojmu kolegovi gitaristovi Ľuboslavovi, a snáď aj táto zmena sa podpísala pod oveľa lepšiu zvukovú kulisu. Sčasti sa EDITORU darí zaujať aj menej tradičnými postupmi, akým je napríklad použitie saxofónu („Kto, ak nie my“) a akordeónu („Klamú“), no ani tieto spestrenia nestačia na vylepšenie celkového dojmu z nahrávky. Okrem jedenástich nových skladieb na „Pod parou“ nájdete ešte štyri bonusy, no napríklad z dychovkovej coververzie vlastnej skladby „Stop KDH“, mám ešte horší dojem, ako z celej predchádzajúcej nahrávky. Jedinou naozaj úsmevnou vecou na albume, aj napriek evidentnej snahe, je bonus „Nespokojná poslucháčka“. Akosi primálo.
EDITOR je dobrá kapela na dedinské tancovačky a ožieračky, len mi akosi chýba dôvod vydávať kvôli tomu CD. Skupina hodnú dobu hľadala svoju vlastnú tvár, rôznymi štýlovými skokmi v minulosti dospela do dnešnej podoby, ktorá sa javí ako mimoriadne zlá. „Pod parou“? Ďakujem neprosím, radšej budem abstinovať.
Máte radi ALKEHOL, KABÁT, HORKÝŽE SLÍŽE a HARLEJ? EDITOR vám ponúka všetky tieto skupiny na jednom CD - ich vlastnom. Ich neúprimna produkcia ale nedokáže zaujať a už vôbec nie pobaviť.
1. Pod Parou
2. Kto, ak nie my
3. A.C.A.B.
4. Práci česť!
5. Iné už to nebude
6. Zajtra bude neskoro
7. Hokejová
8. Klamú
9. Taký nebudem
10. SOS
11. Sorry
12. Nespokojená poslucháčka
13. Stop KDH! (ludofka)
14. EMO?
15. Klokan (remastrovaná verzia)
16. Klokan (PC video)
Diskografie
Old School (2017) Dovidenia v pekle (2011) Pod Parou (2008) Demo Collection 89-92 (2006) Svet je proti nám (2006) Realita? (2004) Game Over (2002) Viagra / Náš problém (split EP) (1999) Zero Option (1996) Shut Up! (MC) (1994) Testimony Of Suffering (demo) (1992) Temple Of Abomination (demo) (1991) World Decay (demo) (1990) The Flood After Us (demo) (1989)
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.