„Španielsko... obrovská veľryba, čo uviazla na pobreží Európy.“

Bývalí (jednorazoví) doommetalisti ORTHODOX sa čoraz viac uzatvárajú do vnútra vlastných tradícií, hrajúc na tiahle a pre našinca exotické struny španielskej, či presnejšie andalúzskej, inakosti. Tak, ako pomyselná veľryba z citátu írskeho filozofa Edmunda Burka, ktorý túto recenziu uvádza (a booklet tretieho albumu sevillského tria uzatvára) ich hudba zdanlivo bezmocne leží na hranici medzi dvoma svetmi, krok od nemilosrdným poludňajším horúcim slnkom vyvolanej, lepkavej letargie.

Až je zaťažko uveriť, že pred tromi rokmi tí istí, do mníšskych hábitov zahalení muži bez tvárí hobľovali coververzie „Genocide“ od VENOM či „Black Sabbath“ z katalógu veď viete koho. A aj vo vlastných, ultrapomalých, dlhých a plazivých skladbách ozveny juhošpanielskeho náboženského folklóru len primiešavali k ťažkej mase gitarových riffov. Dnes sú ORTHODOX po „imidžotvornej“ štaci u Southern Lord, ktorí spoluvydávali debut a jeho nasledovníka, stopercentne doma u Alone Records z Málagy a „Sentencia“ je albumom, ktorý je rovnako neambiciózny ako krásny.

Aj keď na MySpace profile ORTHODOX v úplnom protiklade s ostentatívnou módou miešania štýlov stále uvádzajú ako jediný žánrový záchytný bod slovo „metal“, dávno to nie je pravda. Predošlý počin „Amanecer en Puerta Oscura“ ležal kúsok za stredom cesty, na ktorej koniec dnes ORTHODOX dokráčali. Na celých tridsiatich troch minútach a tridsiatich troch sekundách „Sentencie“ gitary nezačuť takmer ani raz – po snáď až príliš krátkom úvode „Marcha de la santa sangre“ sa roztvorí priestor pre takmer celú polhodinu vypĺňajúcu „Ascensión“. Paradoxne v angličtine spievaná skladba drží v permanentnom napätí (sú)hrou ticha a akustických nástrojov, ktorým sporadicky kraľuje exaltovaný, liturgickými spevmi inšpirovaný vokál. V opäť výbornom zvuku vyniknú kontrasty medzi jednoduchosťou čistých, najazzlých klavírnych tónov, vybrnkávaného kontrabasu či basklarinetu a kakofonického súboja bubnov s ostatnými inštrumentami. Rafinovanosť v dychberúcom finále končiacej kompozície odhalí až opakovaný posluch: rovnako tak odkryje netypickú štruktúru, v ktorej sa mieša myriáda vplyvov, ktoré každých pár minút splynú v hlavnom motíve. Nad celkou skladbou sa vznáša akási ťažko definovateľná, no fascinujúca atmosféra starých, ešte pôvodných náboženských rituálov – pocit nie nepodobný tomu, ktorý sa pred vyše desiatimi rokmi snažili navodiť na svojej „veľkonočnej trilógii“ ELEND. Jeho koncentrovaným zhmotnením je organový záver „Sentencie“, etuda „...y la muerte no tendrá dominio“.

ORTHODOX sa ubránili pokušeniu vystrihnúť si instantný pokus napasovať metal na exotiku (alebo naopak), veď už aj na „Amanecer en Puerta Oscura“ kovové a folklórne pasáže viac stáli vedľa seba, než sa prekrikovali. Úplnou rezignáciou na elektrické gitary možno prišli o trochu zo svojej osobitosti, no i tak zostávajú jedným z najvzrušujúcejších zjavení, ktoré v druhej polovici tejto dekády vzišli z metalovej scény.

„They came in white light
And white light they bring
Their hands were empty
Their voices were silence“
(„Ascensión“)