Ďalší z tohtoročnej rady hviezdnych projektov uzrel svetlo sveta za výrazne menších očakávaní, než tomu bolo v prípade dlho avizovaného debutu superskupiny SHRINEBUILDER. Pod taktovkou dominujúceho kriklúňa a majstra jednoduchých devastačných riffov z hibernujúcich UNSANE (kolujú chýry o tom, že niekdajší bubeník na staré kolená prepadol čaru salsy a odsťahoval sa do Mexika) priložili ruku k dielu aj Niko Werner z bizarných OXBOW a kompletná rytmická sekcia z FLU.ID. Nebyť účasti Ari Benjamina Meyersa, dopĺňajúceho masu pomaly sa valiacich riffov a Spencerovho vrieskania o zaujímavé podmazy a klávesové plochy alebo občasné klavírne zjemnenia, mohol „Halo“ vyjsť aj pod hlavičkou UNSANE. Základná kostra jednotlivých skladieb azda totiž až príliš okato pripomína ich overené postupy. Tu a tam dostane priestor netradičná hra a technika Nika Wernera, typická pre spriaznených a ťažko stráviteľných zurvalcov OXBOW. V porovnaní s tvorbou UNSANE je zase jasne badateľný výrazný príklon a dôraz na melódie. Avšak kým UNSANE sú predovšetkým o výbuchoch hnevu a priamočiarej agresivite, CELAN pôsobí viac znepokojivo a deprimujúco. Napriek istej podobnosti s už spomínanými však CELAN majú navyše práve tento atmosférický rozmer, vďaka ktorému disponujú výrazným potenciálom osloviť širšiu skupinu poslucháčov, nielen priaznivcov Spencerovej legendárnej kapely.