Ala Cisnerosa, mozog OM, stačí raz vidieť a pochopíte, kde sa v ňom tá zvláštna hudba berie. Zvláštny malý mužík ohromne vyrastie na pódiu – mimo neho je to na prvý pohľad čudák, ktorému sa v hlave musia neustále preháňať nadpozemské výjavy zrodené v sladkom marihuanovom dyme.

Ak debut „Variations On A Theme“ a „Conference Of Birds“ tvorili – čo do dizajnu i zvuku – dve polovice jedného celku, ku koncu púte – „Pilgrimage“ – zrejme patrí zistenie, že boh je fajn. „God Is Good“, vydaný po jednoalbumovej koketérii so Southern Lord na značke Drag City, dáva len málo nápovied, o akého boha ide, keďže sa pod kresťanskou ikonou na obale skrýva prevažne Blízkym východom a Indiou inšpirovaná hudba, a v podstate je to úplne jedno.

Dôležité je, že Al Cisneros s novým bubeníkom (Chrisa Hakiusa, bývalého spoluhráča zo SLEEP, vystriedal Emil Amos z GRAILS) dokázal posunúť zdanlivo nemenné výrazové prostriedky ešte o kúsok ďalej. Lutne podobná, exotická tambura ozvláštňuje ťažiskový, devätnásťminútový „ranopinkfloydovský“ výlet do Téb, ktorý album otvára, a ktorý je najvýraznejším styčným bodom s predošlými počinmi OM; flauta dokreslí finále nasledujúcej „Meditation Is The Practice Of Death“. Skutočnú zmenu prináša na dva diely rozdelená (na pomery OM) miniatúra „Cremation Ghat“, skladbička, ktorá najmä v prvej časti svojou výraznou, až veselou rytmikou posúva doteraz pomerne introvertnú hudbu OM smerom ku „kmeňovému“, spoločnému zážitku z hudby – nie úplne nepodobnému marockému experimentu „No Quarter“ Jimmyho Pagea a Roberta Planta.

To všetko samozrejme v pre OM typickom zvuku, jasne vychádzajúceho z odkazu SLEEP. Cisnerosova basgitara je naďalej dominantným nástrojom a jeho monotónny, zmesou náboženských tradícií inšpirovaný hlas prednáša nepreložiteľné texty plné snových výjavov z hlavy oslepenenej páliacim slnkom visiacim na arabskej oblohe.

„God Is Good“ so zvukovým podpisom Steva Albiniho je najpestrejšou, najvyrovnanejšou a najlepšou doskou OM, ktorej jediným negatívom je krátka stopáž – fakt, ktorý je pri rozsiahlosti skladieb a ich „meditatívnemu“ účinku paradoxný, no rovnako tak k nahrávkam OM patriaci. Internetové polemiky o tom, či je Emil Amos lepším bubeníkom ako „kultovejší“ Chris Hakius sú scestné: kto „God Is Good“ počúva kvôli muzikantským výkonom, odkaz OM vôbec nepochopil.