Návrat COLLEGIA MUSICA na javiská bol na malom slovenskom hudobnom trhu udalosťou roka. Okrem bratislavských „džezákov“ a Pohody len máloktorá akcia dokáže nadchnúť početné publikum takého vekového a „vkusového“ rozptylu tak ako koncerty zostavy, ktorá navyše najviac pripomínala tú z legendárnych a milovaných „Konvergencií“.

Základným rozdielom oproti vydarenému comebacku z roku 1997 bol návrat Fera Grigláka, s ktorým Fedor Frešo v uplynulých rokoch intenzívne dral pódiá v rámci FERMATY. Dušana Hájeka na bubeníckej stoličke vystriedal Martin Valihora, preberajúc úlohu kapelného „mladíka“ – tú pred trinástimi rokmi zastával hosťujúci Andrej Šeban.

COLLEGIUM MUSICUM na turné, pokrývajúcom takmer celý rok 2009 a zavŕšenom recenzovaným CD/DVD (v na rozdiel od „deväťdesiatsedmičkového“ predchodcu skutočne reprezentatívnom balení) rozohralo svoju hru so všetkými jej typickými atribútmi. Pomerne rigidné koncerty so striktne nemenným repertoárom (všetky skladby z neho hralo COLLEGIUM už pred oným viac než desaťročím!) vždy obsahovali nevyspytateľný vargovský otáznik – treba dodať, že slúžiaci k prospechu veci, nechávajúc tento bod debate puristov a kronikárov. Marián Varga síce v bonusovom dokumente zo zákulisia nezabudne mávnuť rukou nad vlastnou hrou a dodať, že comebacky neuznáva („jediné ospravedlnenie môže byť, že ľuďom sa to páči“), no výkony na každej zastávke, ktorú mal autor textu možnosť zhliadnuť, boli dokonale nacvičené a profesionálne.

Výnimkou nie je ani dvojkoncert z bratislavského divadla Aréna, zhustený do hodinu a pol trvajúceho DVD a čosi vyše hodiny trvajúceho CD. Návštevníkovi ktorejkoľvek položky itinerára turné bude zoznam skladieb príjemne povedomý – ani program vystúpení nakrúcaných kamerami STV sa nelíšil od zbytku šnúry. Jeho gro leží v kompozíciách z debutovej, bezmennej LP-čky, z ktorej odznela „Ulica plná plášťov do dažďa“, „Hommage à J. S. Bach“ i „Strange Theme“. Tretia menovaná sa stala jedným z dvoch ťažisiek súčasného repertoáru – sčasti vďaka inému vyzneniu, ktoré do nej prináša Frešov spev, sčasti kvôli sólu Martina Valihoru, v skladbe preberajúceho rolu pôvodného organového partu a deliaceho ju – ale i celé vystúpenie – na dve polovice. Tej druhej dominuje fantastických dvadsať minút „Šeherezády“, snáď najznámejšej kompozície v histórii zoskupenia, kolízie ozvien ruskej klasiky, rockového drajvu a akejsi ťažko definovateľnej, až „pohanskej“, euforickej neotesanosti.

Tu naplno vyniká hlavný poznávací prvok aktuálnej inkarnácie skupiny: razancia, ktorú do zostavy vniesol Valihora. Samozrejmosťou je chirurgická práca kapely s dynamikou a gradáciou – napriek tomu, že sa v hudbe COLLEGIA vždy zbiehajú štyri virtuózne linky, nikdy neskĺznu k individualistickej exhibícii. Ťažko sa čudovať, že v notoricky známej pasáži zaznie z publika extatické „Ešte!“, ktoré nájde poslucháč aj na „Konvergenciách“.

Jediným prekvapením bolo zaradenie ráznej „pocty Bachovi“, ktorá kariéru COLLEGIA MUSICA i program z roku 1997 otvárala, na koniec setu. Ostatné zmeny sa niesli v rovine jemných zmien feelingu skladieb. Niet divu – niektoré z nich ani nemajú štúdiovú predlohu, „Mikrokozmos“, „Burleska“ či „Suita po 1000 a jednej noci“ existujú len ako koncertné záznamy alebo verzie, odohraté na jeden šup v štúdiu. Určujúce tak je, kto ich v danom momente, okrem Vargu, hral a nahrával.

Ak po hudobnej – i zvukovej – stránke samotným koncertom ani ich záznamu „Speak, Memory“ nie je čo vyčítať (chválim vystrihnutie Frešových preslovov z CD verzie, ktorá tak pôsobí zovretejšie a obstojí aj samostatne), vizuálna časť pokrivkáva. Réžia, práca s kamerou a strihom je na vysokej úrovni, no presvetlený „televízny“ obraz v archaickom pomere 4:3 dnes už nedokáže postkytnúť stopercentný zážitok, z ktorého uberajú aj „kulturákové“ kulisy. Ťažko pochopiteľným marketingovým kiksom bolo uvedenie záznamu na STV, ktoré vydanie kompletu predbehlo o pár mesiacov.

Trefne pomenované „Speak, Memory“ je vítaným pokračovaním edičnej pozornosti, ktorú si COLLEGIUM MUSICUM v ostatných rokoch zaslúžilo: knižného rozhovoru s Mariánom Vargom, obsiahlej Jaslovského biografie i reedíciám jednotlivých albumov. Síce vždy ide „len“ o pohľady na minulosť, no tie sú v mnohom hodnotnejšie ako to, čo dokáže priniesť súčasnosť.