OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Vzpierame sa ‘hudobnému priemyslu‘ a jeho vykorisťovateľskému zaobchádzaniu s nič netušiacimi umelcami. DIY (urob si sám) je morálka, ktorá funguje. Vzdorujeme ‘hudobnej kritike‘ a tiež časopisom plným preceňovaných kapiel, ktoré pasujú samé seba do roly rozhodcov dobrého vkusu. Podporujeme grindcore. Podporujeme Paula Stanleyho. Sme proti pochabým označeniam hudobných mikrožánrov, ktoré sa začínajú slovom ‘post‘. Opovrhujeme obalmi, kde sú mŕtve stromy, horiace lebky a mŕtve nahé ženy. Sme za symbolickú výmenu a hon za skutočným Zmyslom.”
Vyzerá to tak, že Američania ROSETTA majú v otázke postojov k hudbe a k hudobnému priemyslu absolútne jasno. Dávajú si tiež veľmi záležať na tom, aby to vedel prakticky každý, kto príde s ich tvorbou do bližšieho kontaktu. A keďže sa autor týchto riadkov už z princípu nevyhne úlohe „rozhodcu dobrého vkusu“, bude sa snažiť rešpektovať aspoň nechuť mužského kvarteta k žánrom obsahujúcim slovko „post“. Takisto ho nebude prirovnávať k iným interpretom raziacim túto cestu. Napokon, nazvať ROSETTU ďalším klonom ISIS, NEUROSIS či CULT OF LUNA by zrejme nebolo ani úctivé, ani dostatočne presné.
„Dnes nás na skúške kolektívne osvietilo. Odhodili sme putá celej tej ‘post-metalovej‘ veci a rozhodli sme sa, že SKONCUJEME S TEMPOM 105 BPM. Urýchlime to na 150 BPM! Takže sme zložili KOMPLETNÚ NOVÚ NAHRÁVKU asi za hodinu a je rýchlejšia, šialenejšia, nakopávajúca gule(...)“ tak znela dva roky stará novinka na dnes už nespravovanej Myspace stránke ROSETTY. Autor správy vzápäti priznal, že svoje tvrdenia trochu prehnal. S odstupom času to potvrdzuje aj samotná podoba väčšiny materiálu na doske „A Determinism Of Morality“. ROSETTE sa nepodarilo úplne odpútať od scény, ktorej nálepka je pre členov kapely skôr nepoddajnou väzeňskou guľou. No túžbu po nejakej zmene - v samotnom texte viac ako hmatateľnú - možno i tak považovať za úlohu, ktorú sa viac-menej podarilo splniť. Tvorcovia dychberúceho debutu „The Galilean Satellites“ a jeho dôstojného nástupcu „Wake/Lift" tentokrát stavili na väčšiu kompozičnú i emocionálnu rozmanitosť, vmiesili do svojej tvorby niektoré nové prvky a pohrali sa tiež so zvukom nahrávky.
Ak niečo charakterizuje ROSETTU, tak je to výborný zmysel pre dynamiku a trpezlivé rozvíjanie hudobných motívov. Tohto postupu sa opäť drží ako v rýchlom a údernom úvode „Ayil“, tak aj v spočiatku jemnej druhej skladbe „Je n´en connais pas la fin“. Emocionálnym protikladom je zase na poslednú chvíľu zaradená „Revolve“. Podobne pozitívny nádych sme doteraz v tvorbe tejto kapely nemali možnosť počuť. Spestrenia sa dočkal i Arminov agresívny vokálny prejav. Kým v „Release“ ho vkusne dopĺňa melodický spev, v nasledujúcej a vyššie spomínanej „Revolve“ ho vylepšujú viachlasy.
Ale aj napriek istým povrchovým úpravám ostávajú Američania v podstate verní vlastným tvorivým koreňom. Oveľa viac, než spestrenie vokálnej či emocionálnej zložky ich aktuálneho diela, ich redefinuje jeho vyčistený zvukový kabát (čo mimochodom nie je automaticky pre dobro veci), akási novonadobudnutá dospelosť, a tiež oproti bicím a spevu častokrát upozadená hra gitary. Jednu z niekdajších dominánt filadelfského ansámblu si tentokrát naplno vychutnáte až pri pozornejšom počúvaní. A to vlastne platí aj pre celý „A Determinism Of Morality“, album možno nie tak živelný a okamžite strhujúci, ako boli svojho času fantastické „Satelity“, ale stále nesmierne kvalitný. Album, ktorý nemá zmysel počúvať len ako kulisu, pretože väčšinu zo svojich silných stránok odhalí až pri sústredenom vnímaní. Bez neho ani nepočítajte s tým, že sa vám táto nahrávka dostane úplne pod kožu.
ROSETTA síce opäť neprekročila vlastný tieň, ale bolo to vôbec potrebné? Na „A Determinism Of Morality" prináša niekoľko zmien, no hlavne ďalšiu porciu výbornej hudby, ktorú vraj nehodno škatuľkovať a už vôbec nie počúvať len jedným uchom.
8 / 10
Michael Armine
- spev, zvukové manipulácie
James Matthew Weed
- gitara
David Grossman
- basgitara, spev
Bruce McMurtrie Jr.
- bicie
1. Ayil
2. Je N'en Connais Pas La Fin
3. Blue Day For Croatoa
4. Release
5. Revolve
6. Renew
7. A Determinism Of Morality
Flies to Flame (EP) (2014)
The Anaesthete (2013)
Split s JUNIUS (2011)
A Determinism Of Morality (2010)
Split s YEAR OF NO LIGHT a EAST OF THE WALL (2009)
Project Mercury (split s BALBOA) (2007)
The Cleansing Undertones of Wake/Lift (2007)
Wake/Lift (2007)
The Galilean Satellites (2005)
Datum vydání: Úterý, 25. května 2010
Vydavatel: Translation Loss
Stopáž: 47:42
Produkce: Andrew Schneider & ROSETTA
Studio: Translator Audio
V soucasnem postu rozhodne nadprumer
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.