„Vzpierame sa ‘hudobnému priemyslu‘ a jeho vykorisťovateľskému zaobchádzaniu s nič netušiacimi umelcami. DIY (urob si sám) je morálka, ktorá funguje. Vzdorujeme ‘hudobnej kritike‘ a tiež časopisom plným preceňovaných kapiel, ktoré pasujú samé seba do roly rozhodcov dobrého vkusu. Podporujeme grindcore. Podporujeme Paula Stanleyho. Sme proti pochabým označeniam hudobných mikrožánrov, ktoré sa začínajú slovom ‘post‘. Opovrhujeme obalmi, kde sú mŕtve stromy, horiace lebky a mŕtve nahé ženy. Sme za symbolickú výmenu a hon za skutočným Zmyslom.”

Vyzerá to tak, že Američania ROSETTA majú v otázke postojov k hudbe a k hudobnému priemyslu absolútne jasno. Dávajú si tiež veľmi záležať na tom, aby to vedel prakticky každý, kto príde s ich tvorbou do bližšieho kontaktu. A keďže sa autor týchto riadkov už z princípu nevyhne úlohe „rozhodcu dobrého vkusu“, bude sa snažiť rešpektovať aspoň nechuť mužského kvarteta k žánrom obsahujúcim slovko „post“. Takisto ho nebude prirovnávať k iným interpretom raziacim túto cestu. Napokon, nazvať ROSETTU ďalším klonom ISIS, NEUROSIS či CULT OF LUNA by zrejme nebolo ani úctivé, ani dostatočne presné.

„Dnes nás na skúške kolektívne osvietilo. Odhodili sme putá celej tej ‘post-metalovej‘ veci a rozhodli sme sa, že SKONCUJEME S TEMPOM 105 BPM. Urýchlime to na 150 BPM! Takže sme zložili KOMPLETNÚ NOVÚ NAHRÁVKU asi za hodinu a je rýchlejšia, šialenejšia, nakopávajúca gule(...)“ tak znela dva roky stará novinka na dnes už nespravovanej Myspace stránke ROSETTY. Autor správy vzápäti priznal, že svoje tvrdenia trochu prehnal. S odstupom času to potvrdzuje aj samotná podoba väčšiny materiálu na doske „A Determinism Of Morality“. ROSETTE sa nepodarilo úplne odpútať od scény, ktorej nálepka je pre členov kapely skôr nepoddajnou väzeňskou guľou. No túžbu po nejakej zmene - v samotnom texte viac ako hmatateľnú - možno i tak považovať za úlohu, ktorú sa viac-menej podarilo splniť. Tvorcovia dychberúceho debutu „The Galilean Satellites“ a jeho dôstojného nástupcu „Wake/Lift" tentokrát stavili na väčšiu kompozičnú i emocionálnu rozmanitosť, vmiesili do svojej tvorby niektoré nové prvky a pohrali sa tiež so zvukom nahrávky.

Ak niečo charakterizuje ROSETTU, tak je to výborný zmysel pre dynamiku a trpezlivé rozvíjanie hudobných motívov. Tohto postupu sa opäť drží ako v rýchlom a údernom úvode „Ayil“, tak aj v spočiatku jemnej druhej skladbe „Je n´en connais pas la fin“. Emocionálnym protikladom je zase na poslednú chvíľu zaradená „Revolve“. Podobne pozitívny nádych sme doteraz v tvorbe tejto kapely nemali možnosť počuť. Spestrenia sa dočkal i Arminov agresívny vokálny prejav. Kým v „Release“ ho vkusne dopĺňa melodický spev, v nasledujúcej a vyššie spomínanej „Revolve“ ho vylepšujú viachlasy.

Ale aj napriek istým povrchovým úpravám ostávajú Američania v podstate verní vlastným tvorivým koreňom. Oveľa viac, než spestrenie vokálnej či emocionálnej zložky ich aktuálneho diela, ich redefinuje jeho vyčistený zvukový kabát (čo mimochodom nie je automaticky pre dobro veci), akási novonadobudnutá dospelosť, a tiež oproti bicím a spevu častokrát upozadená hra gitary. Jednu z niekdajších dominánt filadelfského ansámblu si tentokrát naplno vychutnáte až pri pozornejšom počúvaní. A to vlastne platí aj pre celý „A Determinism Of Morality“, album možno nie tak živelný a okamžite strhujúci, ako boli svojho času fantastické „Satelity“, ale stále nesmierne kvalitný. Album, ktorý nemá zmysel počúvať len ako kulisu, pretože väčšinu zo svojich silných stránok odhalí až pri sústredenom vnímaní.  Bez neho ani nepočítajte s tým, že sa vám táto nahrávka dostane úplne pod kožu.